Január 1813

Keby ju chytili, zabili by ju. „Kde si, dočerta?“ ozvalo sa neďaleko. Vydesilo ju, že ten hlas vôbec počuje, prehlušil hlučné, burácajúce vlnobitie. Uvedomila si, že prenasledovatelia sú blízko, a to ju prinútilo rýchlejšie utekať, hoci chodník vyzeral nebezpečný. Musela však bežať ďalej... „Len počkaj, keď ťa dostanem, ty malá čarodejnica!“ Hlas prichádzal z miesta priamo nad ňou. Claire sa odvážila na sekundu pozrieť hore; bledý tanier mesiaca už vystúpil na nebi natoľko, že ho bolo vidieť aj nad okrajom útesu. Pre hustú sivú hmlu, ktorá sa po západe slnka presunula z mora na pevninu, videla len tmavé obrysy hovoriaceho. Srdce jej divo bilo a, celá roztrasená, musela sa veľmi premáhať, aby od strachu hlasno nedychčala. Chodník bol veľmi nebezpečný, ale bol jedinou únikovou cestou. Ten kúsok pobrežia, ktorý jej prenasledovatelia prehľadávali, bol veľmi úzky a končil sa asi tridsaťmetrovým prudkým spádom do burácajúceho Atlantiku - iba niekoľko sto metrov od miesta, kde bola Claire prilepená ku skale. Keby stála ešte vždy na močaristom výbežku, musela by sa obrátiť a utekať naspäť, čo by ju priviedlo do rúk zabijakov. „Sľubujem vám, slečinka, že budete preklínať deň, keď ste sa pokúsili prejsť mi cez rozum.“ Claire si s hrôzou uvedomila, že ten muž má istotu, alebo aspoň silné podozrenie, že je nablízku. Inak by sa nevyhrážal. Odolala pokušeniu pozrieť hore ešte raz, lebo sa bála, že by mohol na pozadí tmavej skaly uvidieť jej bledú tvár. Zakrádala sa ďalej a zúfalo sa snažila nepodľahnúť panike. Odrazu sa jej pokĺzla noha a ledva sa jej podarilo zadržať výkrik. Natiahnutou rukou zúfalo šmátrala po skale, až sa napokon zachytila rozoklaného výčnelku skaly. To ju zachránilo. Opäť nadobudla rovnováhu a chvíľu stála bez pohnutia. Ťažko dýchajúc, opierala sa o tvrdú skalu, srdce jej prudko bilo a so zatvorenými očami sa snažila spomaliť dych. Ak spadne, pomyslela si s istou dávkou čierneho humoru, nebude sa musieť obávať, že ju zabijú. Pozrela dolu na biele vlny, ktoré udierali o skalnatý breh, a napadlo jej, že to môže urobiť celkom dobre aj sama. Stuhla pri myšlienke, že by jej telo bezmocne padlo dolu, až by sa rozbilo o ostré skaly. Potom si predstavila strašný osud, ktorý jej pripravili prenasledovatelia. Vypočula si ich plány v chalupe, kam ju privliekli a v izbičke vedľa kuchyne priviazali k špinavej posteli. Skoro ráno, keď slušní ľudia ešte spia, a tí menej slušní sa tvária, že nič nevidia, ju mali loďkou vyviezť na more a so zviazanými rukami a nohami hodiť do mrazivých morských hlbín. Utopia ju ako skuvíňajúce mača, aspoň tak sa o tom vyjadril veliteľ a Claire z jeho vtipkovania behali zimomriavky po chrbte. Ešte aj teraz sa prudko zachvela, keď si na tieto slová spomenula. Banda neznámych surovcov ju chce zabiť. Ale prečo? Márne si namáhala mozog, na nič rozumné neprišla. Prestala sa tým zaoberať a presvedčila muža, ktorý na ňu teraz zhora volal, že musí použiť nočník, a keď jej ho neochotne a proti svojej vôli podal, udrela ho ním po hlave. Teraz však na to nemala čas myslieť, pretože bojovala o život. Bude o tom uvažovať potom, keď sa táto nočná mora skončí - v prípade, že ju vôbec prežije. „Hej, Briggs, čo to táraš? Veď tú chuderku na smrť vyplašíš,“ ozval sa druhý hlas tak isto blízko ako prvý. Claire si pomyslela, že zrejme patrí vodcovi bandy. Aj napriek pevnému predsavzatiu, že sa nebude obzerať, neodolala a so strachom pozrela hore. Asi dvanásť metrov nad jej hlavou, hneď na kraji útesu, uvidela vedľa seba dve tmavé postavy. Podľa toho, ako stáli, usúdila, že pozerajú tým smerom, kde ju hľadali ostatní členovia bandy – na úzky výbežok pevniny pred zrázom. Pozrela dolu a videla iba spenené príbojové vlny a atramentové nekonečno, ktoré sa rozprestieralo za hmlou. Vedela, že od relatívneho bezpečia, ktoré jej ponúka pobrežie, ju delí ešte asi pätnásť metrov nebezpečného strmého zrázu, ktorý musí zliezť. Vedia o chodníku? Vedia o tom, že keď na ňu kričali, bola presne pod nimi? Žeby sa s ňou zahrávali ako kruté mačky s vystrašenou myšou? Táto predstava ju vydesila. „Pane bože,“ poprosila a pozrela na nebo. Nechce zomrieť dnes v noci, a rozhodne nie takto! Navyše, taká mladá! Podlomili sa jej kolená. Tak to teda nie! Vzchop sa, Claire, prikázala si. Teraz nesmie umrieť. Po tom, čo všetko prežila - predčasnú smrť matky a príšerné detstvo so surovým otcom, ktorý s ňou kruto zaobchádzal. Manželstvo, kde vkladala všetky nádeje, bolo chladné a prázdne, a napokon aj tento únos, vďaka ktorému sa ocitla v rukách zločincov. Prekonala príliš veľa, aby len tak zomrela. Táto neľútostná rekapitulácia života jej odrazu spevnila kolená, a tak sa mohla posunúť dopredu. Znovu sa pošmykla na kamienkoch a takmer vykríkla. Našťastie sa jej podarilo výkrik pridusiť a udržať sa na nohách. Možno bude mať šťastie a budú ju hľadať v pichľavých porastoch útesu a nenapadne im pozrieť sa dolu. Hlboko sa nadýchla, aby sa upokojila, a ďalej liezla strmým, šmykľavým útesom dolu na pobrežie. Zišlo jej na um, že Hayleigh Castle, rodinné sídlo manžela, a s ním aj jej osobná bezpečnosť, sú blízko, ani hodinu chôdze. Hoci ten obrovský zámok s vežičkami od začiatku neznášala, teraz túžila po jeho bezpečí. Iróniou bolo, že jej manžel bol v tom čase na zámku, no nemal ani potuchy, že ona pod jeho hradbami bojuje o život. V tme a hustej hmle zámok nevidela, ale vedela, že tam je. Pripomínal jej obrovského sokola na skalnatom výbežku, pod ktorým sa rozlieva more. Vysoký žulový útes, kde bol hrad postavený, a Hayleigh´s Point - práve ten útes, z ktorého liezla, boli ako dva koncové body polkruhu útesov, obopínajúcich zátoku, ktorá vyzerala tak, akoby z nej hladný obor odhryzol kus pobrežia. Hrad bol od útesu vzdialený asi deväť a pol kilometra. Smerom na východ sa rozprestierali močiare, kde boli rozmiestnené ohne, ktoré by v prípade vpádu Napoleonových vojsk signalizovali nebezpečenstvo. To zatiaľ, našťastie, nehrozilo, lebo Napoleon bol so svojimi vojskami v Rusku. Smerom na západ sa výbežok prepadal do závratných hĺbok, priamo do rozbúrených vôd Atlantiku. Jediná cesta, ako sa dostať hore alebo dole, viedla asi cez pol tucta úzkych chodníkov, ktoré sa nebezpečne kľukatili medzi skalami. Miestni obyvatelia ich nazývali pašeráckymi chodníkmi. Hoci sa pôvodne po nich preháňali len kozy, neskôr slúžili výlučne pre džentlmenov - ako v tých končinách volali pašerákov, čo v čase vojny s Francúzskom využili blokádu a povýšili pašeráctvo na skutočné umenie. Jeden z tých chodníkov jej dnes zachránil život. Aj keď mnohí ľudia mali veľké výhrady voči tým, čo potajme obchodovali s nenávidenými Francúzmi, ona im vďačila za svoj život. „Prestaňte s tými hlúposťami, milá pani, a neublížime vám,“ ozval sa veliteľ skupiny, ktorý hovoril dialektom zo Sussexu. Jeho hlas znel teraz o niečo zdvorilejšie, a aby prehlušil údery príboja, musel ho značne zvýšiť. Bolo jasné, že vedel – alebo predpokladal - že je blízko. „Odvezieme vás domov – tak, ako sme to pôvodne zamýšľali. Išlo len o malé výkupné, ktoré už medzitým bolo zaplatené.“ Milá pani... výkupné... zaplatené? Vedeli teda, s kým majú do činenia? Vedeli, že je lady Claire Lynesová, manželka následníka vojvodu z Richmondu, jedného z najbohatších šľachticov kráľovstva? Hneď si však uvedomila, že manžel je nemajetný, a kým niečo nezdedí (ak vôbec dačo raz zdedí), nemá šancu prísť k takej sume, ktorá by únoscov uspokojila. Vojvoda z Richmondu žil dlhé roky v cudzine, bol bez manželky a dediča, a tak David v tomto smere prechovával isté nádeje. Nádeje však nemôžu vyplatiť výkupné. V každom prípade, aj keď jej únos bol veľmi čerstvou udalosťou, záležitosťou niekoľkých hodín, možno sa našlo zopár vzácnych minút... Ale nie, určite to je lož. Trik, ktorým sa ju snažia oklamať a prinútiť, aby vyšla z úkrytu. Nie je taký blázon, aby im na to skočila, aj keď si veľmi želala, aby to bola pravda. Na vlastné uši počula, čo s ňou chcú urobiť, a jej útek ich plány istotne nezmenil. Len tak ľahko ma nedostanete! Bola si vedomá toho, že musí pokračovať v ceste a nesmie myslieť na to, čo s ňou zamýšľajú - aspoň dovtedy, kým sa znovu nedostane na rovnú zem. Chodník bol taký nebezpečný, že jeden chybný krok mohol byť osudným. Radšej sa sústredila na rytmické špliechanie vĺn, ktoré udierali o skaly pod ňou, a to ju upokojilo. Spotené dlane, roztrasené kolená a zrýchlený tep sú najlepším receptom na nehodu. Jazykom si navlhčila pery a s prekvapením zistila, že majú slanú chuť. Len vtedy si uvedomila, že veľké oblaky mrznúcej spŕšky z mora, ktoré z času na čas postriekali skalu, ju načisto premočili. Necítila len obyčajný chlad. Ruky mala ľadové a bez citu ako mŕtvola. Šaty, v ktorých cestovala, boli vlnené, bez výstrihu a mali dlhé rukávy, ale bola to kašmírová vlna, ktorá až tak veľmi nehriala, a šaty rozhodne neboli určené na to, aby odolávali prírodným živlom. Rozkošné čižmičky do pol lýtok, ktoré boli hitom sezóny, takisto neboli vhodné na nebezpečné zliezanie takmer kolmého útesu. Hladké kožené podošvy sa kĺzali po šmykľavom povrchu ako korčule. Nemala ani plášť, ktorý by ju ochránil pred zlým počasím. Všetko, čo si so sebou viezla z domu sestry v Yorkshire, ostalo v koči, z ktorého ju tí ničomníci násilím vytiahli. „Neprajte si, aby som privolal psy, ktoré vás, milá pani, vysliedia. To by ste naozaj zle pochodili.“ Tón hlasu veliteľa skupiny sa zmenil. Už ju neprehováral – teraz sa jej jasne vyhrážal. Claire sa znovu odvážila pozrieť hore. Muži stáli na tom istom mieste, ale teraz mali v rukách lampáše. Veliteľ stál otočený chrbtom k moru a v zodvihnutej ruke držal lampáš, ktorý sa mierne hojdal a vydával teplé žlté svetlo. Zrejme ním chcel osvetliť okolitú krajinu, ktorá bola ponorená do tmy. Claire si s hrôzou uvedomila, že to svetlo je také jasné, až videla krvácajúce škrabance na ruke, ktorá sa kŕčovito pridŕžala vyčnievajúcej skaly. Keby tí muži pozreli dole, dozaista by ju v tom svetle zbadali. Trochu znervóznela a na chvíľu zastala, pridŕžajúc sa skaly oboma rukami. Predpokladala, že je asi v polovici cesty. Zatvorila oči, pritisla si čelo ku klzkej žulovej skale, znovu v duchu vyslala svoju prosbu k nebesám a zhlboka sa nadýchla. Keby sa jej tak podarilo zísť dolu na pobrežie! Potom bude bežať ako opreteky. Tam niekde v diaľke je ďalší chodníček, ktorý ju privedie k zámku a do bezpečia. Predtým sa však musí dostať na pobrežie, to znamená, že sa musí poponáhľať. So škrípajúcimi zubami liezla ďalej. „Milá pani, sama ste si na vine.“ Zvýšený hlas veliteľa od zúrivosti zdrsnel. Takmer jej prišlo zle od žalúdka, keď počula, ako kričí na ostatných členov svojej bandy, ktorí pravdepodobne ešte vždy prehľadávali kúsok zeme na hrebeni útesu. „To bude peklo, ak ju nechytíme! Naozajstné peklo, rozumiete? Briggs, priveď Marleyho lovecké psy.“ „Už idem.“ Krátky pohľad nahor jej potvrdil, že je tam už iba jedna tmavá postava. Briggs sa stratil v tme, zrejme odišiel po psy, ktoré ju budú prenasledovať, akoby bola škodlivá háveď. Srdce jej odrazu poskočilo, dych sa jej zrýchlil a hrozilo, že ju opäť zachváti panika. Prečo ju uniesli? Aj keď sa veľmi snažila na to nemyslieť, tá otázka sa jej zahniezdila v mysli a nemohla sa jej zbaviť – a odpoveď na ňu nemala. Pôvodne jej napadlo, že je to len nešťastná zhoda okolností, neskôr však usúdila, že to môže byť dôkladne premyslený plán, namierený konkrétne proti nej. Vianoce strávila v Morningtide, dome svojej sestry Gabby, ktorý sa nachádzal v Yorkshire. Spoločnosť sestier uprednostnila pred spoločnosťou manžela a jeho matky. Vyhovorila sa, že nevyhnutne musí byť pri sestre Gabby, ktorá očakávala prvé dieťa a mala problémové tehotenstvo. Obaja rodičia Claire už zomreli. Otec, gróf z Wickhamu, ktorý ju nikdy nemal rád a často ju týral, zomrel pred tromi rokmi. Matka, jeho tretia manželka, bola veľmi krásna, aj keď neurodzená, mladá žena a zomrela, keď bola Claire ešte len bábätko. Preto jej dve sestry – a teraz už aj Gabbin manžel Nick - boli jej skutočnou rodinou a milovala ich najväčšmi na svete. Vianoce s nimi boli najšťastnejšie odkedy sa vydala za Davida. Asi týždeň po Vianociach sa však musela podrobiť želaniu svojho manžela, aby prišla na Hayleigh Castle, obrovský, prastarý zámok, ktorý patril jeho rodine už od čias Williama Dobyvateľa, a strávila tam nejaký čas v spoločnosti Davida, jeho matky a niekoľkých jeho priateľov. Aj keď nerada, musela mu vyhovieť a vybrať sa na cestu. Krátko pred zotmením sa jej cestovný koč priblížil k cieľu. Už si zvykla na to, že jej vždy pred stretnutím s manželom klesla nálada. Aj deň bol akýsi pochmúrny, akoby sa chcel svojou bezútešnosťou prispôsobiť jej pocitom. Keď koč prechádzal hustým lesom neďaleko zámku, prepadla ho skupina maskovaných jazdcov, ktorí sa z ničoho nič odniekiaľ objavili, obkľúčili koč a prinútili ho zastaviť. Kočiša, ktorý schytil bambitku, ihneď zastrelili. Claire si ani nestačila naplno uvedomiť, čo sa stalo, keď sa dvere koča silným trhnutím otvorili a dvaja robustní chlapi nazreli dnu. Aj keď sa veľmi usilovala zachovať pokoj, hystericky vykríkla a vopchala sa do kúta prepychovo vyčalúneného sedadla, odkiaľ odrážala výpady hrubých mužských rúk, ktoré sa po nej naťahovali. Jej pokusy však boli márne, neuplynula ani minúta, a už bola z koča von. Nejasne si spomenula, že aj komornú Alice vytiahli z koča. Claire strašne kričala a niekto jej pritlačil smradľavú handru na nos a ústa. Potom si už nepamätala nič – až do chvíle, keď sa prebrala v tej izbičke pri kuchyni. „Toto je vaša posledná šanca zachovať sa ako rozumné stvorenie,“ ozval sa znovu veliteľ a to ju hneď vrátilo do nepríjemnej skutočnosti. Pozrela nahor a uvedomila si, že ten chlap už nie je tam, kde ho predtým videla. Zdalo sa, že odstúpil od okraja útesu, a iba jeho hlas a svetlo lampáša, ktoré zlatým svitom lemovalo okraj útesu, dávali Claire na vedomie, že je ešte nablízku. Zrejme o existencii chodníka nevedel, alebo naň úplne zabudol. Mala šťastie, že ju uniesli v prostredí, ktoré dôverne poznala. Prvé mesiace manželstva prežila na Hayleigh Castle a David v jednej z čoraz zriedkavejších chvíľ, keď dokázal byť očarujúci, jej ukázal, ako sa dá tým chodníkom dostať dolu, až na bridlicovú pláž v tvare polmesiaca. Pomaly, centimeter za centimetrom, sa k nej blížila a v ušiach jej burácalo more. Cez hustú hmlu videla bielu penu na mieste, kde sa vlny rozbíjali o breh. Ďalej už bolo len čierne nekonečno oceánu, ktorý splýval s čiernym nekonečnom neba tak, že sa nedali od seba oddeliť. Keď si uvedomila, že už má iba zo šesť metrov od pobrežia, zmocnila sa jej nová nádej. Keď sa tam dostane, začne uháňať tak rýchlo, akoby ju naháňali pekelné beštie – čo sa možno aj stane. Na čiernej studenej morskej hladine sa na chvíľu zjavil malý svetelný bod – zlatistý a hrejivý. Claire sa od strachu rozšírili zreničky a kroky jej zneisteli. To svetlo sa zjavilo, ale vzápätí zmizlo. Stalo sa to tak rýchlo, že si na chvíľu nebola istá, či ju neklamú oči – no vtom sa zjavilo zas. S pohľadom upretým na more konečne dobehla do hornej časti pláže. Trochu sa zatackala, lebo namiesto klzkého chodníka mala teraz pod nohami hrboľatú zem. Prižmúrila oči a snažila sa pohľadom preniknúť tmu, uvidieť ďalší záblesk svetla. Potom si jednou rukou chytila premočený okraj sukne, aby sa jej lepšie kráčalo, a začala preliezať cez kamene smerom k moru. Uvedomila si, že sa jej to nezdalo - to svetlo tam naozaj bolo. Teraz už o tom nemala pochýb. Žeby to boli jej prenasledovatelia, ktorí prichádzajú od mora, aby ju uniesli na lodi? Opäť ju prepadla panika. Nie, to nie je možné! Rýchly pohľad hore ju ubezpečil, že sú stále tam a pravdepodobne ešte vždy pátrajú po nej na hornom výbežku skaly. Žltkavé svetlo lampáša, ktoré bolo vidieť aj cez hmlu, bolo neomylným dôkazom. Niečo však na mori videla. Možno je to čarovné svetlo z rozprávky, pomyslela si. Celá roztrasená sa predriapala cez ďalšiu skalu a konečne dopadla na relatívne hladký povrch pláže. Slatiny boli známe tým, že sa na nich uprostred noci občas objavovali pohybujúce svetielka a miestni obyvatelia ich volali čarovnými svetlami. Mohol to byť aj nejaký rybár, ktorý sa zdržal na rybolove, alebo pašeráci... Tiché zavržďanie bridlice za chrbtom ju malo varovať. Srdce jej zastalo a ona sa otočila - ale už bolo neskoro. Nad ňou sa týčil muž, vysoká tmavá postava, tieň, ktorý sa oddelil od množstva iných tieňov, ktoré vyzerali ako skaly, útesy, more. Tak predsa ma chytili, pomyslela si. A o chvíľu bude po nej... Z hrdla sa jej dral výkrik, ale kým stačila vykríknuť, niečo ju odzadu silno udrelo do hlavy a Claire upadla do bezvedomia.