Muži zo zlievarne odišli. Po ich odchode Lulu obdivovala bronzový odliatok. Ocean Child stál na čiernom mramorovom podstavci so vztýčenou hlavou, akoby vetril morský vzduch pod svojimi nohami, krátky chvost a hrivu mu rozvieval slaný vánok. Vyšiel presne podľa jej predstáv, a hoci vedela, že je to najlepšie dielo, aké dosiaľ vytvorila, stále bola rozrušená. Ktovie, či sa bude páčiť aj Mauriceovi a Clarice... „Je nádherný,“ vyhlásil Maurice, „ale desím sa čo len pomyslieť, koľko ťa stálo odliatie do bronzu.“ „Financoval mi to Bertie,“ vysvetlila. „Peniaze sa mu vrátia po predaji.“ Mauriceova chudá tvár sa skrivila od zhnusenia. „Agenti sú pijavice. Vždy najskôr zhrabnú svoje peniaze, nehľadia na to, že umelci sú chudobní.“ „Si nespravodlivý,“ karhala ho. „Bertie je mecenáš, nie agent. Ako sám dobre vieš, neberie percentá, a mám šťastie, že moja práca ho zaujala natoľko, že mi bol ochotný prispieť.“ Maurice smrkol, pritiahol si šatku okolo krku. Hoci bol už apríl, v ateliéri bola zima a v tenkom kabáte sa triasol. Prikrčil kostnaté plecia, veľké ruky si strčil hlboko do vreciek, tmavé oči mu s neskrývaným obdivom blúdili po soche. „Kupci naň už bezpochyby stoja v rade,“ poznamenal. „Vždy si patrila k jeho obľúbencom.“ Lulu jeho slová nahnevali. Jeho stará pesnička! Už jej to liezlo na nervy. Bertie Hathaway občas pôsobil skľučujúco, lebo bol bohatý a zvyknutý, že vždy presadí svoj názor. Maurice mal s ním, mierne povedané, napätý vzťah, Lulu dokonca mala podozrenie, že žiarli na to, ako nad ňou drží ochrannú ruku. Situáciu zhoršoval aj fakt, že Bertie dosiaľ neprejavil záujem o Mauriceovu prácu. „Ponúkol ti priestor na júnovej výstave,“ pripomenula mu. Zhlboka vzdychol a zaboril nos do šálu. „Neurobil by to, keby si sa za mňa neprihovorila.“ Och, keby sa radšej prestal správať ako rozmaznané decko. Už-už mu to išla povedať, no rozmyslela si to - z predchádzajúcich skúseností vedela, že akákoľvek kritika by v ňom na niekoľko dní vyvolala depresie. „Ponuka, aby si svoje práce vystavoval v Londýne, trvá,“ povedala namiesto karhania. „Bol by to skvelý začiatok.“ „Nie som si istý, čo som už pripravený vystavovať. Vieš predsa, ako ma vykoľají hluk a chaos.“ Zahľadela sa na jeho trúchlivú tvár a obrnila sa trpezlivosťou. S Mauriceom sa zoznámila na umeleckej škole, okamžite sa spriatelili a po skončení štúdia mu pripadalo celkom logické nasťahovať sa do bytu na hornom poschodí Claricinho londýnskeho domu a deliť sa s Lulu o ateliér v podkroví. No Maurice, ktorý teraz stál pred ňou, prešiel vo vojne duševným aj umeleckým peklom a z niekdajšieho spoločenského mladého muža zostala troska. „Prečo sa nejdeš dnu zohriať?“ opýtala sa láskavo. „Ideš so mnou?“ Prosebne na ňu uprel tmavé oči. Pokrútila hlavou. „Čakám Clarice, mala by tu byť každú chvíľu.“ Dívala sa, ako kráča k domu. Všimla si, že za posledné mesiace schudol a chodí zhrbený sťa starec. Žiadal od nej veľké obete a ona k nemu v mäkkom srdci prechovávala ľútosť, ktorú neznášal – aj tá však pomaly ochabovala pod ťarchou ustavičných požiadaviek. „Dobre, že si sama.“ Clarice vošla do ateliéru a pevne za sebou zatvorila dvere. Ovinula si kožuch okolo chudého tela a striasla sa. „Keď má Maurice pochmúrnu náladu, chytajú aj mňa depresie.“ Čo jej na to má povedať? Lulu radšej ukázala na sochu. „Čo si o nej myslíš?“ Clarice si mlčky obzerala dielo zo všetkých uhlov. Potom vystrela ruku a prešla koňovi prstami po svalnatých stehnách. „Je dokonalý,“ vydýchla. „Zachytila si jeho mladosť, nádejnú budúcnosť a vyžarujúcu energiu.“ Obrátila sa k Lulu s rozjasneným, takmer neveriacim pohľadom. „Nikdy som si neuvedomila, aká si talentovaná, moja drahá. Blahoželám.“ Lulu premáhala záplava citov. Pohľad na dojatú Clarice pre ňu znamenal viac, než si dosiaľ uvedomovala. Hodila sa pratete do náručia a silno ju stisla. Clarice stála v objatí stuhnutá, iba mávala rukami, akoby nevedela, čo si má s nimi počať. „Som rada, že si taká šťastná, drahá, ale prosím ťa, daj mi pozor na kožuch. Je to moja jediný norkový kožuch, a hoci ho už načali mole, nerada by som ho mala zababraný od tvojich šminiek.“ Poznámka, aj keď vyslovená láskavo, sa Lulu dotkla. Odstúpila, zahrnula si vlasy za uši a premáhala plač. Jemná ruka ju potľapkala po líci. „Si veľmi šikovné dievča a som na teba nesmierne hrdá, Lorelei. A hoci som presvedčená, že človek by sa nemal poddávať citom, to ešte neznamená, že ťa neľúbim.“ Lulu kývla hlavou, potláčala slzy, nevládala prehovoriť. Samozrejme, že Clarice ju ľúbi, veď o tom svedčilo všetko, čo jej poskytovala vo svojom dome aj v ateliéri, dokazovali to šaty v jej skrini aj byt v Londýne. Napriek tomu túžila po čomsi hmatateľnejšom. Boli časy, keď nebažila po inom, iba po objatí, bozku, konkrétnom prejave pratetinho záujmu, ale vedela, že jej nádeje sú márne, a v duchu sa karhala, že je rovnako požadovačná ako Maurice. Clarice si zrejme uvedomila, aký vnútorný boj zvádza, preto zmenila tému. „Páči sa mi, ako tancuje vo vlnách. Mala si osobitý dôvod, prečo si ho tak zvečnila?“ „Volá sa Ocean Child - Dieťa oceánu.“ „Zvláštne meno,“ poznamenala Clarice. „Ako si naň prišla?“ Lulu si spomenula, že dosiaľ sa nezmienila Clarice o liste. „Vlastne to bolo za veľmi zvláštnych okolností,“ začala. „Dostala som čudný list z Tasmánie a...“ „List z Tasmánie?“ prerušila ju príkro Clarice. „Nespomenula si mi ho.“ „Dostala som ho pred časom a bola som taká zaujatá prácou, že som naň celkom zabudla.“ „Kto ho poslal?“ „Nejaký Joe Reilly z Galway Housu. Je...“ „Viem, čím sa zaoberá Joe Reilly,“ prerušila ju znova Clarice. „Prečo ti napísal?“ Lulu si všimla, ako Clarice odrazu spozornela, uprela na ňu pohľad a útle plecia jej stuhli od napätia. Tá čudná reakcia ju zmiatla. Povedala jej obsah listu. „Očividne to bol omyl,“ zakončila, „a jasne som mu to dala najavo. Viac sa neozval.“ „Dobre.“ Clarice sa diskrétne vysmrkala do vreckovky lemovanej čipkou. Lulu pochytila zvedavosť. „Odkiaľ poznáš Reillyovcov?“ Clarice odbavila rodinu Reillyovcov kývnutím elegantnej ruky. „Zoznámila som sa s nimi pred mnohými rokmi – súviselo to so záujmom môjho zosnulého manžela o dostihy.“ „Nechceš sa tam niekedy vrátiť na návštevu?“ Clarice si pritiahla golier na kožuchu tesnejšie pod bradu a zatvárila sa hrozne. „Neviem si spomenúť na nič, čo by som si želala menej.“ „Jedného dňa si možno budem môcť dovoliť, aby som sa tam vrátila,“ povedala zamyslená Lulu. „Bolo by zaujímavé znova navštíviť krajinu starých spomienok a stretnúť sa s priateľmi, čo tam ostali.“ „V Tasmánii ti nič neostalo,“ zahriakla ju Clarice. „Máš pravdu, zrejme naozaj nie, ale aj tak by sa mi to páčilo...“ „Nezačínaj s tými nezmyslami, Lorelei. Keď si odtiaľ odišla, bola si ešte dieťa. A o Tasmánii nevieš nič.“ Lulu sa rýchlo utiekla do obranného postavenia. „Spomínam si na pláž, útes, borovice a tŕstie. Pamätám sa na Kašku, kone a psy aj na kamarátky zo školy.“ „Teraz patríš sem,“ nástojila Clarice. „Dobré anglické vzdelanie ťa zbavilo hrôzostrašného koloniálneho prízvuku, jednoducho by si pochopila, že tam nezapadneš – ako to bolo v mojom prípade.“ Pri spomienke na mučivé hodiny správnej výslovnosti si Lulu zahryzla do pery. Aspoň cez prízvuk sa ešte ako-tak držala Tasmánie, ale vyzerá to tak, že už stratila aj prízvuk. Clarice akoby jej čítala myšlienky a vrhla na ňu takmer obviňujúci pohľad. „Na detské spomienky sa zvyčajne nedá veľmi spoľahnúť. Aj s tvojou výchovou to bolo všelijaké, až kým som sa ťa neujala ja,“ zahundrala si pod nos. Striasla sa a vykročila k dverám. „Idem dnu, aby som tu celkom nezamrzla.“ Lulu zhasla lampy, zamkla a nasledovala Clarice po cestičke k domu. Claricina neochota podporiť jej túžbu vrátiť sa domov ju doháňala do zúfalstva. Niežeby sa chystala usadiť sa v Tasmánii navždy, no s ubiehajúcimi rokmi ju túžba navštíviť tú krajinu vôbec neopúšťala. List od Joea Reillyho ju v nej znova prebudil.

Clarice sa vyhla salónu, kde sa bezpochyby s novinami v rukách usadil pri kozube Maurice, a pomaly vyšla po schodoch do svojej izby. Nemala náladu na zdvorilostný rozhovor a už vôbec nebola pripravená pokračovať s Lorelei v rozhovore o Tasmánii. Pozrela na dohasínajúcu pahrebu v kozube a horlivým prehrabovaním kutáčom ju znova prebrala k životu. Zatiahla ťažké zamatové závesy, aby do izby neťahalo, naliala si pohár sladkého sherry, sadla si do kresla pri kozube a dumala o udalostiach dnešného večera. Správa o liste Joea Reillyho ju ohúrila, a hoci Lorelei vyriešila odpoveď veľmi rozumne, Clarice nadobudla pocit, že tým sa celá záležitosť ešte neskončila. Prehodila si na plecia kašmírový šál, odpila si zo sherry a položila pohár na stolík. Napriek uplynulým rokom a najlepšiemu úsiliu odpútať Lorelei od myšlienok na Tasmániu sa jej to zrejme nepodarilo. Reillyho list nielenže obnovil v Lorelei túžbu, ale vrátil Clarice do spomienok, ktoré, ako sa nazdávala, dávno pochovala. Sedela pri blikavom svetle pahreby a snažila sa vybaviť si tváre tých, ktorých kedysi ľúbila. Čas rozmazal črty a umlčal hlasy – zmenili sa na prízraky, na nejasné, no dosiaľ mátajúce tiene.