Ivana pokrútila hlavou. „Hlas sa dá zmeniť ľahko. Počúvaj.“ Odchlipla si z kávy a spustila svojím rodným jazykom. Hlas mala hrubý, zlostný, ostrý a hrdelný. Potom sa zatvárila inak a šepkala po anglicky jemným hláskom sirény. „Vidíš? V Rusku nemusím nikoho zvádzať, tu áno. Tu mám krajší hlas, nie?“ Obdivne som prikývla a vzápätí sa zarazila. „Teraz to skús ty,“ požiadala ma. „Nemôžem.“ Zamrvila som sa. „No tak,“ povzbudila ma Helen, „ideš.“ Vzdychla som si. „Fajn, ale nesmejte sa.“ Odkašľala som si. „Ahoj,“ pokúsila som sa napodobniť Ivanin vášnivý prejav, „ahoj, volám sa Jessica Wildová.“ „Wildová? Naozaj sa tak voláš?“ Ivana sa usmiala, pričom odhalila najmenej štyri zlaté zuby. „Pre také meno by som zabíjala,“ dodala, krútiac hlavou. Dúfala som, že to myslí iba obrazne. „Voláš sa Wildová, čo pripomína anglické slovo s významom neskrotná. To musíš využiť, nie? Povedz wild,“ zapriadla veľavýznamne. Poobzerala som sa, či nás niekto nepočúva. „Wild,“ zopakovala som celkom nepríťažlivo. „Wiiild,“ zatiahla Ivana a pozrela mi do očí. „Wiiild,“ napodobnila som ju. Už som neznela ako anglická školáčka, ale stále to nebolo veľmi sexi.
