Úvod do šialenstva

V ten prvý osudový deň, keď som kráčala popri šesťprúdovej diaľnici v štyridsaťpäť stupňovej horúčave, pot sa mi lial z uší, z obočia aj pupka, som si pomyslela: Možno pár mesiacov. Dám tomu pár mesiacov. Keď mi taxíky odmietali zastaviť a vlhký vzduch mi premočil legínsy, takže som vyzerala skôr ako dezorientovaná opitá tínedžerka, ktorá sa pomočila, než štýlová prisťahovalkyňa z Londýna, ktorá ide z práce pešo, pozrela som sa na bilbord s hrozivým šejkom na bielom koni pripomínajúcom mamuta, ktorý sa vypínal nad cestou. Utrela som si tvár rukávom a len tak-tak som sa vyhla uháňajúcemu lamborghini. Pomyslela som si: Len niekoľko krátkych mesiacov a potom pôjdem domov. Tento strašný omyl hodím za hlavu a poprosím, aby mi vrátili moju starú prácu (a dôstojnosť). O dva a pol roka a o niekoľko párov prepotených legínsov neskôr sa Dubaj stal takou istou súčasťou môjho ja ako Veľká Británia. Patrím k Dubaju tak ako sokol k plecu arabského šejka. A nielen preto, lebo som si zobrala pôžičku veľkú ako svet, a skončila by som vo väzení, keby som nenechala svojho zazobaného arabského priateľa vyplatiť ju za mňa. Odkedy som po prvý raz dorazila na prašné pobrežie Dubaja s jedným kufrom a hlavou plnou bezcolných snov, mnoho vecí sa zmenilo. Čo sa týka Dubaja, videla som vzostup a pád, ktorý bol horší než vzostup a pád chlapčenskej popovej skupiny, keď sa ľudia podobne ako zabudnuté hviezdy zúfalo pokúšali udržať si to, čo kedysi považovali za samozrejmé. Život v Dubaji bol ako pozeranie kreslenej rozprávky – človek vie, že všetko je zveličené a hranice medzi skutočnosťou a fantáziou sú nejasné. Ako úvod do toho, čo sa stalo neskôr, poviem len toľko, že som sa stala iným človekom. Neviem, či je to dobré alebo zlé. Tí, čo ma poznajú, sú stále v pomykove, keď sa zatvárim prekvapene, že si mám upratať kúpeľňu alebo poznamenám, že dom nie je domovom, kým nemá bazén a pozláteného mramorového vtáčika na bidle nad vchodovými dverami. (Toto som však povedala len raz, tak ma nesúďte.) Neviem, či som sa až tak zmenila... no, možno aj áno, ale tie zmeny boli také pomalé a nenápadné, že som sama prekvapená, keď sa počujem rozprávať o tom, aký bol život predtým a porovnávam ho s tým, aký je teraz, keď veľká bublina okolo mňa spľasla. Príbehy, ktoré som spísala, sú zozbierané z viac než 600 denníkových zápisov a článkov, ktoré som napísala v rokoch 2007 – 2009. Na začiatku som ich písala len pre svojich priateľov. Tá krajina bola taká inšpirujúca, taká zvláštna a zaujímavá... a ja som bola taká očarená svetom, v ktorom som sa ocitla, že sa zo mňa sypala stránka za stránkou, kým som sedela vo svojich luxusných prenájmoch, sklonená nad notebookom pri bazéne alebo v kresle v práci, kde som sa nudila pri tvorení kravín, čo mali udržať dubajské reklamné agentúry šťastné ako blchy. No ja som túžila napísať pravdu. Sľúbila som, že najzaujímavejšie veci spíšem, keď nastane ten správny čas. Pomerne dlho som bola pripravená z Dubaja odísť, ale keďže som mala pôžičku z banky veľkú ako národný dlh malej krajiny, uviazla som v tom, čo je vlastne jedno veľké stavenisko nedokončených firiem a obchodných centier. Všetci sme čítali o sexuálnych škandáloch na plážach a úspešných, rozmaznaných vysťahovalcoch, ktorým sa rozpadli sny aj vzťahy podobne ako dubajská infraštruktúra. No to nie je všetko. Sú veci, ktoré som videla a urobila, a tie teraz musím spomenúť. Keby som to urobila predtým, mimo múrov dobre naolejovanej reklamnej mašinérie, mohla som skončiť v cele s kriminálnikmi, čo spáchali iné neodpustiteľné zločiny, ako napríklad to, že otehotneli mimo manželstva, pili mimo baru alebo náhodou platili nekrytým šekom. Okolo mňa z prachu povstalo celé mesto a ja som sa s ťažkosťami vyšplhala po niekoľkých priečkach kariérneho rebríčka. Naučila som sa snoubordovať v púšti, strávila som Silvester na konári umelej palmy a oslávila narodeniny v päťhviezdičkovom opojení bubliniek šampanského. Žila som na poschodí vily, ktorú vlastnil šialený iránsky vynálezca. Bola som editorkou bulváru o celebritách v krajine, kde sex rozhodne nepredáva a vrhnutá do bláznivého sveta reklamy, kde som plávala po boku libanonskej mafie. Na cesty okolo sveta ma unášal bohatý Arab, ktorý tvrdil, že sa do mňa zamiloval a jeho svet sa zrútil vždy, keď som sa od neho vzdialila. Vinou nestáleho života som stratila viac priateľov, než som si stihla pridať na Facebook. Keď tak nad tým premýšľam, až na mieste, kde donedávna (kým neotvorili metro) neexistoval poriadny systém mestskej hromadnej dopravy, som zistila, čo to znamená byť uchvátená, rozmaznávaná a dokonca navždy zmenená. A teraz sa vráťme na začiatok. Predstavte si, že je leto roku 2007...

20/02 Diery, krtkovia a gilotíny... Včera som bola na večeri s kamarátkou Kathy. V Dubaji zarába úžasné peniaze. Asi pred rokom sa sem s manželom presťahovali, lebo dostala na svoj vek a pohlavie fantastickú pracovnú ponuku v jednej developerskej spoločnosti. Predtým musela za tie prachy aj poriadne makať, ale v poslednom čase takmer nemala do čoho pichnúť. Podobne ako ja. Väčšina ľudí tu o svojej výplate nerozpráva. Väčšinou viete odhadnúť, kto koľko zarába podľa toho, koľko míňajú v baroch a reštauráciách a (ak sú to muži) v pochybných hoteloch, ktoré navštevujú Rusky v leopardej spodnej bielizni. No Kathy je iná. Zarába kopec peňazí, to áno, ale na rozdiel od iných si všetko odkladá, aby si doma v Austrálii mohla kúpiť dom a ísť s mužom na niekoľko exotických dovoleniek. Keď sa sem prisťahovali, jej firma im zabezpečila všetko, čo potrebovali. Previezli im sem všetok nábytok. Platia väčšinu jej nájmu za trojizbový byt. Dokonca jej sem previezli aj jej dva psy, keď nástojila na tom, že bez nich nemôže žiť. Jej manžel pravdepodobne nemusí pracovať, ale je to ambiciózny chlapík, a tak robí, čo sa dá a kde sa dá. Podľa mňa patria k úspešnejším párom strednej triedy. No v poslednom čase Kathy nemôže uveriť vlastným očiam. V reštaurácii sa Kathy najprv poobzerala po tmavých kútoch, či niekde nezbadá spolupracovníkov alebo manažérov, a potom sa naklonila nad svoj kokteil a povedala mi, že keď pred niekoľkými dňami dorazila do práce, našla v skrini sedieť malého indického muža, ktorý sekal papiere gilotínou. Spýtala sa ho, čo to robí. Nechápavo na ňu pozeral. Spýtala sa svojho manažéra, čo tam ten chlap stvára, a on jej povedal, že je to jeden zo spôsobov, ako znížiť výdavky spoločnosti. Toho úbožiaka v podstate najali, aby sedel v skrini a rezal A trojky na A štvorky. V Dubaji je lacnejšie najať si na týždeň Inda ako kúpiť celý balík A štvoriek. Toto je určite tá najsmiešnejšia vec, akú ste kedy počuli, však? Veru nie. Kathy pokračovala. Ešte smiešnejšie je, že jej developerská spoločnosť míňa 180 000 amerických dolárov mesačne na to, aby sa odčerpávala voda z jamy, ktorú bezdôvodne vykopali. Skoro som sa zadusila kokteilom. „Je to pravda,“ povedala Kathy a ukázala prstom cez okno reštaurácie. Uprostred nákladných áut a bagrov je gigantická diera, ktorá mala byť základom osemdesiatposchodovej veže, čo mala podchodom spájať Dubai Mall s ďalšou stavbou na druhej strane cesty. Kým na ňu neukázala prstom, ani by som si ju nevšimla. Tu je toľko kadejakých dier. Tieto základy boli podľa Kathy vykopané na príkaz šejka, ktorý chcel tak rýchlo odštartovať tento projekt, že nechal evakuovať stovky ľudí z ich domovov, zbúral im vily a prikázal mužom kopať... bez potrebného stavebného povolenia. Potom začala dieru zapĺňať voda. Diera bola prihlboká a príliš blízko pri mori. Chyba. Keď konečne oslovili geodetov, aby vyhodnotili vzniknutú situáciu, zistilo sa, že budova takých rozmerov s takými hlbokými základmi na tomto mieste veru stáť nemôže. A prečo sa ich nespýtali skôr? Namiesto toho, aby nechal zasypať dieru a priznal si chybu, šejk radšej necháva Kathinu firmu vynakladať majland na odčerpávanie vody pomocou rôznych drahých zariadení. A to budú robiť dovtedy, kým sa šejk nerozhodne, čo ďalej. Údajne to nie je prvýkrát, čo sa začalo pracovať na projekte bez toho, aby to schválil kvalifikovaný inžinier, architekt alebo developer. Títo ľudia sú síce súčasťou tímu od začiatku, starostlivo si ich vybrali a rozmaznávajú ich veľkými finančnými čiastkami, no nakoniec sa urobí to, čo chce šejk. Bez debaty. Predsa musí postaviť mesto! Prečo by mala taká trápnosť ako nejaké inžinierstvo stáť v ceste jeho plánom?! Fyzikálne zákony sa predsa v mene takéhoto sna dajú porušiť, nie? Zákony krajiny sa tiež niekedy porušujú. A to vtedy, keď ide o nové projekty. Kathy si myslí, že Burj Al Arab, ktorý sa prezentuje ako sedemhviezdičkový hotel na vlastnom ostrove, mal mať na vrchnom poschodí pôvodne kasíno. Keďže bol „mimo pevniny“, úradným predstaviteľom napadlo, že zákaz hazardovania by nemusel platiť aj vnútri hotela. Niekto toto rozhodnutie zrušil, ale to by aspoň vysvetľovalo, prečo je na najvyššom poschodí, kde sa teraz nachádza Sky Bar, taký do neba volajúco nechutný vzor na kobercoch. Kathy pozná nejakých chlapov v Abú Zabí, ktorí pracujú na dohodu pre tú istú spoločnosť ako ona. Najali ich, aby postavili ostrov – pomerne malý v porovnaní s projektmi ako Svet a Vesmír, ale predsa je to celý ostrov. Je skoro hotový, ale aby sa naň ľudia dostali, mólo by muselo začínať na pozemku šejkovho brata. Toto si najvyšší šéfovia projektu uvedomili dosť neskoro. Všetci si mysleli, že to bude v poriadku. Tí dvaja sa o tom isto-iste museli porozprávať ešte pred začatím projektu, nie? Keď sa ich na to však spýtali, zistili, že šejk, ktorý o všetkom rozhodoval, sa „zabudol“ opýtať svojho brata, či bude v poriadku, ak vstup na svoj ostrov postaví na jeho majetku. Šejkov brat však povedal, že má zo svojou požiadavkou páliť do teplých krajín. Jasné, že tu ide o bratskú rivalitu. Hoci patrí šejk medzi najvplyvnejších ľudí a pokojne by mohol bratovo rozhodnutie zmiesť zo stola, tvári sa, že sa ho to netýka. Po všetkých peniazoch, ktoré sa do toho investovali, visí osud ostrova a práca Kathiných známych na vlásku. Navyše si šejk kúpil úchvatnú 130-metrovú jachtu, s ktorou by veľmi rád zakotvil v zálive ďalšieho úplne nového ostrova. Do tohto projektu je zasa zapojený Kathin dobrý kamarát Rocko, chlapík, s ktorým sa o niekoľko týždňov osobne stretnem na šnorchlovacom výlete na Musandamský polostrov. Nanešťastie je záliv pri tomto kúsku zeme, špeciálne vytvorenom pre radosť jeho výsosti, len osemdesiat metrov široký a šesť metrov hlboký. A to sa šejkovi nepáči, pretože musí zakotviť s jachtou na mori asi kilometer od ostrova a zvyšok cesty prejsť na motorovom člne. Toto je nesmierne merzuté, lebo jeho výsosť zvyčajne všade jazdí na Segwayi (dvojkolesovom elektrickom vozidle) a ten sa ťažko prepravuje na malom člne. Nepotrvá dlho a zo svojho vlastného púštneho ostrova zmizne ako gáfor. Napriek tomu Rocko vníma šejka ako pomerne super chlapíka, hoci ho považuje za trochu nebezpečného snílka. Vďaka svojej práci s ním strávil veľa času. Zbratal sa z jeho ľuďmi v rôznych palácoch po celých emirátoch a dokonca preňho pomáhal postaviť bazén v suteréne jedného z nich. Vraj keď došlo na testovanie chodníčkov okolo bazéna, museli byť presne také široké, aby po nich mohol prejsť na svojom Segwayi. Dokonca aj malý mostík, ktorým sa dostal do nádhernej jaskyne, musel mať presne určenú šírku. Rocko bol pri tom, keď to šejk testoval. Stál so zatajeným dychom a pozoroval mocného šejka, ktorý sa preháňal na vozidle v dišdaši a dával si pozor, aby sa mu odev nezachytil v kolesách obľúbenej hračky. Ako si isto viete predstaviť, vo chvíli, keď šejk zostúpil zo Segwaya a vyhlásil, že je so svojimi novými chodníkmi spokojný, Rocko zakúsil nielen svoj najkrajší, ale aj najhorší kariérny zážitok. Možno ešte zaujímavejší je fakt, že šejk sa stýka so zápasníkmi, ktorí bojujú v klietkach a bez pravidiel. Má čierny pás z brazílskeho džiu-džicu, čo je forma bojového umenia pochádzajúca z džuda. Pri boji možno použiť akúkoľvek techniku okrem vypichovania očí a hryzenia. Šejk tento šport miluje tak veľmi, že na znak svojej dobrosrdečnosti si adoptoval dvadsať detí zo sociálne slabých rodín, dal im vzdelanie, podporoval ich v zdravom životnom štýle a každé jedno z nich si mohlo vybrať bojové umenie podľa svojho gusta. Podľa jedného z Rockových zdrojov v paláci je to v podstate miniatúrna armádna jednotka, ktorá sa zúčastňuje medzinárodných súťaží a vo všeobecnosti kope zadky všetkým naokolo. Nie je to super? Ten muž je chodiaca a po arabsky hovoriaca legenda. Postaviť celé mesto z prachu je len taký bočný projekt. Strašne rada počúvam takéto zákulisné informácie! S Kathy by som vydržala sedieť celé hodiny, no aj ľudia, ktorí zarábajú ohromné sumy peňazí, dokážu stráviť len istý počet drahých kokteilov. Teraz, keď mi z hlavy vyšumelo ginové opojenie, mi dochádza, že Kathy sa o budúcnosť svojej spoločnosti bojí viac, než dáva najavo. Presťahovala sem celý svoj život a teraz sleduje, ako sa všetko kazí. Bojí sa, že čoskoro začnú prepúšťať. Svoje obavy však nemôže vysloviť nahlas, lebo nikto nemá vedieť o tom, že sa Dubaj rúti do pekla. Je dobré, že si krvopotne šetrí do budúcnosti. A asi je dobré, že svoju budúcnosť vidí v Austrálii a nie tu... hoci by tu boli jeden či dva voľné ostrovy, kam by sa mohla uchýliť. O tom som presvedčená.