Stále si obzerala záhadného učenca. Na okamih sa jej zdalo, že vidí určitú podobnosť s neznámym, s ktorým sa stretla na mohanských nivách. Jeho tvár videla len vo svetle blikajúceho lampáša, ale čím viac sa prizerala spiacemu, tým nepravdepodobnejšou sa jej tá myšlienka zdala. Nielen Bombastov hlas, ale aj jeho zjav a jeho vystupovanie sa výrazne líšili od toho záhadného cudzinca. Magdaléna sa chvela na celom tele. Márne sa snažila zadržať slzy, ktoré jej zrazu začali stekať po lícach, neboli to však slzy bolesti, skôr slzy nevýslovnej bezradnosti. Čo má robiť? Udalosti jej dávno prerástli cez hlavu. Pomyslela na útek, únik z diabolského kruhu, do ktorého sa zamotala. Ale potom, vo svojom zmätku, začula Rudolfov hlas: Chceš sa búriť proti svojmu osudu? Teraz, keď som ťa zasvätil do najväčších tajomstiev ľudstva? Tvoju zvedavosť som uspokojil na tvoje vlastné želanie. A teraz sa chceš napriek všetkému dať na útek? Magdaléna... Opojená Rudolfovým hlasom a obsahom jeho slov, krčila sa Magdaléna s pritiahnutými nohami v najzadnejšom kúte kajuty. Nevedela, ako sa tam dostala. Asi sa tam dovliekla štvornožky. Schovala si hlavu medzi kolená a túžila, aby už bolo ráno.