V marci prišla nečakaná recidíva. Zobrala to zle. Teda zle. Človek by si pomyslel, že bude vyplakávať. Ona len potichučky, bez pohnutia a bez slova (Klára občas trpí hysterickou stratou hlasu) preležala pol dňa v posteli. Akoby hibernovala. Takmer nedýchala, nežmurkala, nepohol sa jej ani sval na tvári. Na otázky neodpovedala, nerušilo ju ani vykrikovanie Noemi, na ktoré inokedy reaguje okamžite. Zavreli sme jej dvere a nechali sme ju tak. Podvečer zazvonil telefón. Neviem, kto volal, Klára len počúvala, neodpovedala, lebo sa je ťažko hovorí. Potom si uvarila čaj, napísala mail do nemocnice a napísala mi lístoček, na aké procedúry ju mám objednať. Je ich veľa a viem, že mnohých sa bojí. Potom si začala niečo čarbať na papieriky. Na druhý deň to prepísala do oranžového zošita s oranžovou stuhou. Kúpila slnečnice, začala ťukať do počítača, urobila čokoládové guľôčky. Pre mňa a pre Noemi, lebo ona nesmie. Zase sa smeje, aj keď má smutné oči, a zase nás zvozila, že robíme neporiadok. Zajtra jej v nemocnici odškrtnú prvý bod na tom dlhom zozname, čo som jej dohodol. Nebude to ľahké a toto leto ešte nebude zábava. Je to však nevyhnuté. Aby si nemohla škrtnúť smrť.