„Tak prečo sa ma tu potom pýtate také hlúposti?!“ „Opýtať sa hádam nie je zločin!“ odvrknem a to je jediný prejav odporu, na ktorý som sa zmohla. Pustím sa do usedavého plaču. Doktorka opovržlivo utrúsi, aby som nerobila cirkus, čo má vraj povedať pani Sidáková, ktorá je tu už dvanásty deň. Rozrevem sa ešte viac, nemám zábrany vypustiť zo seba všetok ten pálčivý pretlak zúfalstva. V náručí opatrne držím Dulči, ale hneď ako sa moje telo začne otriasať vzlykmi, pribehne mladá sestrička s čelenkou a dieťa mi zoberie. Neprotestujem, uvedomujem si, že z profesionálneho hľadiska je správne, že berú novorodenca mierne nepríčetnej matke. Momentálne je mi jedno, čo si kto o mne pomyslí, chúlim sa v plači do seba, hlava zvesená, pramene vlasov mi padajú do tváre mokrej od sĺz a sopľa. Šťastná novopečená mamička!