Už je to takmer desať rokov, čo som otca videla naposledy. Nechýbal mne a už vôbec nechýbal mame. Nezmenila sa. Zdala sa mi stále taká istá, milá, starostlivá, empatická, vždy s plnou chladničkou a vždy pripravená chrániť ma pred zlým svetom a zlými ľuďmi.
A pred otcom... Vydržala som do večera. Hodiny som so sebou bojovala. S nutkaním nakričať na ňu, vykričať si svoju krivdu, nahlas klásť otázky, ktoré by ju zahnali do kúta, možno by ju rozplakali, možno rozhnevali a vyvolali ďalšiu vlnu poloprávd o tom, aký bol otec hrozný. Ale nechcela som mamu raniť, nechcela som jej ublížiť. Bola to mama. Bola to dobrá mama. Zvíťazila moja cholerická povaha. Večer to zo mňa vypadlo. Plakala som. Aj trochu kričala. Pýtala som sa, ukazovala som na skriňu, ktorá ukrývala šanón s rozvodovými papiermi, a čím viac som sa v tom vŕtala, tým väčšiu krivdu som cítila. Pripravila ma o otca! Len preto, že nezvládla ich rozchod. Len preto, že ona sa tak rozhodla. Hádzala mu polená pod nohy. A mne tvrdila, aký je to hlupák. Nemyslela na to, že mi ubližuje? Na to, že otec je ten, kto jej nemohol konkurovať, ale patril ku mne? Do skladačky kompletnej rodiny? Nemyslela? Nemyslela? Mama mlčala. V istých chvíľach zaryto, v istých chvíľach zarazene. Sem-tam sa jej v očiach zaleskli slzy. Neskákala mi do rečí, nebránila sa. Dokopy povedala len pár slov. Niečo, že ona mi chcela vždy len dobre. Povedala to nekompromisne, trochu zlostne. Verila som jej. Človek chce niekedy dobre a paradoxne pácha škody. S trvalými následkami...