Zabočila som doprava a naskytol sa mi takýto obraz: pred garážou stál otcov čierny terénny Volkswagen a v ňom za volantom sedela akási postavička s blond vlasmi. Otec sa v plnom zdraví nakláňal cez stiahnuté okienko a snažil sa ju pobozkať. Neverila som vlastným očiam, po senilite a vystupovaní na verejnosti v záclonách ani stopy. Rýchlo som odstavila auto pri obrubníku a vystúpila. Zaregistrovali ma, až keď som si zastala vedľa nich. Až vtedy prestali hľadieť na seba a pozreli na mňa. Postavička chladne, otec, ako sa mi zdalo, s akýmsi zadosťučinením. „Aha, Irmuška, predsa si prišla. Dovoľ, aby som ti predstavil svoju Mašenku,“ začal otec so širokým úsmevom a ešte širším gestom ukázal smerom k svojmu autu, na ktoré si Mašenka očividne už začínala nárokovať. Ja som si ho mohla požičať akurát na to, aby som ho odviezla do umyvárne. „Mašenku? Čo si čítal Čechova?“ spýtala som sa trpko, keď som sa aspoň navonok zmierila s faktom, že otec netrpí sovietskymi filmovými halucináciami a že Mašenka vskutku existuje a dokonca podľa všetkého nemá nič proti tomu, aby ju otec pobozkal. Okamžite mi bola nesympatická. Vyzerala ako matrioška znázorňujúca ruskú prostitútku. Prisahám. Široká tvár s ulízanými vlasmi, červenými líčkami a ústami, bucľatejšia postava. Oblečená bola v sieťovanom tričku (motív záclony sa teda predsa len vyskytol), cez ktoré presvitala čierna saténová podprsenka a brucho s pírsingom. Bola som presvedčená, že keby som ju odšraubovala v polovici, tak by som vnútri našla ešte jednu takú, len menšiu. „Hello, Irma,“ povedala matrioška s ťažkým prízvukom, vokály sa jej premieľali v nose. „I heard so much about you.“ Tak veľa som o tebe počula... Slová vyjadrujúce záujem, no ona ich vyslovila, akoby v ústach prehadzovala kocky ľadu. Nepáčil sa mi jej očividný chlad, mala som pocit, že som v ňom objavila aj kúsok pohŕdania. „I haven’t heard anything about you.“ Obrátila som sa k otcovi, na ktorom som videla, že pre svoju angličtinu v štýle „I am, you am, he am“ ničomu nerozumel. „Otec, čo to má byť?“ spýtala som sa v ten deň už druhýkrát. „To je nejaký žart? Kto je táto osoba? A čo robí v tvojom aute?“ „Maša, you go,“ povedal otec autu a aby nebolo o jeho slovách pochýb, zamával natiahnutou pažou dolu smerom k mestu, akože „rýchlo sa strať, lebo za ňu neručím“. „Kam ju posielaš? Na žiaden brunch s vami nepôjdem. Veď sa na ňu pozri, to je hádam len nejaká lepšia...“ začala som vášnivo. Veď naozaj sa nestáva každý deň, aby ste sa spoznali s dvadsaťtriročnou milenkou vášho otca, ktorá vyzerá ako matrioška. „Go, go, Maša!“ zavetril otec problémy a zúrivo ukazoval svojej novej spoločníčke možnosť úniku. Maša pochopila, zaradila jednotku a so sladkým úsmevom, ale studeným pohľadom, sa stratila z dohľadu. Otec pozrel na mňa a ja by som prisahala, že je z celej situácie potešený. Asi mu robilo nesmiernu radosť, že ma môže niečím dopáliť. Zdalo sa mi už niekoľko rokov, že sa o to úprimne snaží, no zatiaľ vždy dosiahol len minimálny úspech. Teraz si však spokojne mädlil ruky.
