Mary Rose stála v tieni hustých borovíc a pozorovala nového baróna Barthwicka, keď vyšiel z brány zámku. Mal na sebe bričesky a tmavohnedý kabátec. Vyzeral veľmi dobre, ako pravý anglický džentlmen, ale nemohla si tým byť istá, lebo za svojich dvadsaťštyri rokov anglických džentlmenov vídala zriedka. Bol mladý, to ju však neprekvapilo. Strýko Lyon šomral, že panstvo padlo do rúk prekliateho Angličana, navyše holobriadka, ktorý sa istotne v ničom nevyzná. Potom preklial nebohého Tyronna, že nedaroval kraju dediča – ani poltucet chlapcov v rade na titul nestačilo a ten starý somár mal toľko drzosti, že sa porúčal na druhý svet, hoci nemal viac než osemdesiatsedem rokov. Vtedy sa jej sesternica Donnatella z otca vysmiala. Povedala mu, nech sa netrápi, že ona sa už o všetko postará. Mary Rose vedela, čo tým myslí: Ak sa jej anglický barón aspoň trošku zapáči, Donnatella si ho vezme za muža. Donald MacCray im už prezradil, že je to vdovec. Smutné, pomyslela si, že taký mladý človek už prišiel o manželku. Z jej pohľadu vyzeral barón vysoký a štíhly, mal svetlé husté vlasy, ktoré mu nad čelom rozfukoval ranný vietor. Za ohlávku viedol veľkého valacha. Plavne sa vyšvihol na koňa, vystrel sa v sedle a poobzeral. Potom zaklonil hlavu a zhlboka vdýchol vzduch. Začula, ako čosi vraví svojmu koňovi, znelo to ako Chlapák... Zvláštne meno pre zviera, všakže? Najradšej by si ho obzrela zblízka, to však nebolo možné. A on sa k nej dozaista nepriblíži – načo aj, keď ju všetci považujú za obecnú hanbu? Sledovala, ako cvála smerom k Barthwick Village, teda na juh, pozorovala ho, až kým nezahol za Bleakerov výbežok, ktorý sa dvíhal do výšky dobrých päťdesiatich stôp. Tam jej zmizol z očí. Obrátila sa a vykročila lesom späť do Vallance Manoru. Ledva vyšla spod hustých stromov, keď začula dupot konských kopýt. Pre istotu uskočila za vysokú hrubú borovicu. Nebola dosť rýchla a kôň sa už blížil. Začula fŕkanie a mužský hlas: „Pokojne, Barker.“ Čo mala robiť? Nebola zbabelá. Nemienila utekať do lesa ako zajac. Mary Rose si teda uhladila sukne a vykročila spoza stromu. Slnko jasne svietilo, všetko v jeho lúčoch žiarilo, aj zeleň bola zelenšia než inokedy. Búrka v noci všetko umyla do krásy. „Aha,“ povedal. Už kráčal k nej. „Zdalo sa mi, že som ťa videl ísť týmto smerom, Mary Rose. Vždy si rada všetko pozorovala z lesa, mala si svet na očiach, ale sama si sa pred ním skrývala.“ „Erickson,“ prehodila mrzuto. „Práve som videla, ako zo zámku vyšiel na koni nový barón.“ „A on ťa, pravdaže, nevidel, však?“ „Neviem si predstaviť, prečo by ma chcel vidieť,“ odvetila a ustúpila o krok bokom. Zamračil sa na ňu zo sedla, plesol si bičíkom po jazdeckej čižme a potľapkal Barkera po šiji. „Neutekaj predo mnou, Mary Rose. Neboj sa ma. Chcem sa s tebou iba rozprávať.“ „Ako sa má tvoja matka?“ opýtala sa ho. Zamračil sa a bičík znovu dopadol na sáru. „Tak ako vždy. O mojej matke hovoriť nechcem, Mary Rose.“ „Myslíš, že nový barón usporiada oslavu?“ „Nedbám, nech si robí, čo chce. Chcem hovoriť s tebou.“ No stíchol a už sa na ňu iba pozeral. Kým sa stihla nadýchnuť, zdrapil ju, pritisol si ju a pobozkal. Bozkával ju na ucho, na líce, potom ju chytil za vlasy a násilím jej zakláňal hlavu, aby mal prístup k jej perám. Mykala sa, ale márne. Erickson bol omnoho mohutnejší a držal ju ako v kliešťach. Napokon mu ostro dupla na pravú nohu. Pocítila, ako sa mykol od bolesti, no vzápätí mala jeho pery na svojich. Pokúšal sa jej strčiť jazyk do úst. „Nie,“ hlesla a v tej chvíli sa jazyk dostal, kam chcel. Poriadne ho pohrýzla. Mykol sa, zaklial, vzápätí ňou potriasol. „Prečo si to urobila? Dopekla, ženská, prečo?“ Uvoľnil zovretie a jej sa podarilo vyslobodiť. Na nič nečakala, nadvihla si sukňu a vzala nohy na plecia. Počula, že nasadol na koňa, a vedela, že by ju na chodníku poľahky dohonil. Nemá na výber. Vbehla naspäť do lesa, zachádzala doň čoraz hlbšie, až sa ocitla v hustom kroví a už iba pobehovala sprava doľava. Počula Ericksonove nadávky – tam, kam sa uchýlila, by sa kôň len tak nedostal. Zastala a prudko oddychovala. Pichalo ju v boku. Je v bezpečí. Aspoň načas. Sklonila hlavu do dlaní, ale neplakala, veď načo? Slzy by ju štípali v očiach a zbytočne by jej očervenel nos. Napokon sa vybrala na východ, lebo vedela, že ak ju chce Erickson MacPhail vyčkať, určite striehne medzi lesom a zámkom. Bol tam pás holej pôdy pokrytej balvanmi a ostrými skaliskami, o niečo ďalej zívali trhliny, akoby zem rozryli prsty pradávneho obra. Tam by si musel v sedle dávať pozor. Len tak ľahko by ju nedohonil. Nadýchla sa, zastala na kraji lesa a spod stromov sa zadívala na zámok Kildrummy. Po Ericksonovi MacPhailovi nebolo ani stopy. Znovu schytila sukňu do hrstí a rozbehla sa, ako rýchlo vládala. Keď napravo začula dupot kopýt, rýchlo sa zvrtla, aby si overila, ako je od nej ďaleko. Potkla sa o hromadu čiernych skál a zletela do jednej z tých úzkych trhlín, čo špatili zem.

5. kapitola Tysen zoskočil z Chlapáka a rozbehol sa k dievčaťu, čo ležalo zapadnuté v úzkej jame v tvrdej zemi. Videl, že je to tak, ako sa obával, po divokom páde je v bezvedomí. Bez pohybu ležala na bruchu a sťažka dýchala. Napokon sa nadvihla na rukách a pozrela naňho. „Vy ste nový barón,“ v hlase jej bolo cítiť úľavu. Zhlboka sa nadýchla, potom pokojnejšie pokračovala: „Dívala som sa, ako odchádzate. Prečo ste sa vrátili? Niežeby na tom záležalo, no som vám za to vďačná.“ Tysen naklonil hlavu nabok a pokľakol k nej. „Vrátil som sa, lebo mi zišlo na um, že chcem mať svoju dcéru radšej so sebou. Odišiel som bez nej, lebo som chcel, aby si uvedomila, že na ňu stále hnevám, ale som jej otec, zo srdca ju ľúbim a už som sa nevládal trápiť. Chcel som, aby si so mnou pozrela dedinu, zoznámila sa s dedinčanmi, čo si od nás kúpili vajíčka, aby cítila vo vzduchu rybacinu a zoznámila sa s rybármi.“ Akoby ho prekvapilo, že tak dlho rozpráva, no napokon len pokrútil hlavu a usmial sa. „Pomôžem vám. Ste zranená?“ „Ešte neviem. Chvíľu radšej zostanem ležať. Čím vás nahnevala?“ „Prezliekla sa za chlapca a cestovala vzadu na mojom koči ako paholok z južného Anglicka až do Edinburghu.“ „Fíha, aké úžasné dobrodružstvo! Ja by som na to nikdy nemala odvahu. Koľko má rokov?“ „Len desať.“ „Je to veľmi odvážne dievča.“ „Je primladá a bláznivá, navyše veľmi naivná,“ vyhlásil Tysen. Uvedomil si, že o rodinných záležitostiach rozpráva pred neznámou ženou, čo leží v priekope. Prekvapilo ho to, a zároveň sa zhrozil. Rozhodne nemal vo zvyku vylievať si srdce pred cudzími ľuďmi. No s touto tu sa rozpráva, dokonca sa na ňu usmieva. Vôbec sa to naňho nepodobalo. „Mal by som vás vytiahnuť,“ povedal. „Už ste zistili, či vás niečo nebolí?“ „Stále si nie som istá.“ „Budem opatrný.“ Tysen vystrel ruky a chytil ju pod pazuchami. Prekvapilo, že sa od neho pokúsila odtiahnuť. Zaúpela a chytila sa za ľavý členok. Tysen ju okamžite pustil. „Chcete si ublížiť? Hádam sa ma nebojíte?“ „Neviem,“ vyslovila pomaly Mary Rose a pozrela naňho. „Čo neviete? Či sa ma bojíte?“ „Áno. Nepoznám vás. Ste pripekný. Musí to byť ťažké byť taký švárny. Navyše ste barón. Iste si môžete dovoliť byť hriešnik.“ Tysen oficiózne vyhlásil: „Môj brat je gróf a nie je hriešnik. Teda je, ale nie taký, ako si myslíte.“ „Chcete povedať, že váš brat by pomohol dievčine v nebezpečenstve a nepokúsil by sa situáciu využiť?“ „Áno, presne tak to myslím. Volá sa Douglas a je to slušný človek.“ „S Angličanmi si človek nie je nikdy istý,“ vyhlásila Mary Rose pochybovačne. „Chvastáte sa svojím bratom, ale čo vy, pane?“ Pošúchala si boľavé miesto. „Tuším mi opúcha členok. To nie je dobré.“ „Nie som pripekný,“ namietol Tysen a začal jej jemne masírovať členok. „Ja som jednoducho ja. To moji bratia sú pekní.“ „Ak sú vaši bratia krajší ako vy, potom sa obávam o pokoj duše všetkých dám.“ Vydýchol, potom sa zarazil. Pohľad mu zablúdil na vlastnú ruku, čo mierne zvierala jej členok. Odtiahol ju, akoby ho popálila. „Prepáčte. To bolo odo mňa nevhodné. Určite pochybujete o mojom charaktere.“ „Nie, vôbec,“ zvolala. „Tuším ma členok bolí trochu menej.“ Nič nepovedal, len sa zamračil na vlastnú ruku, čo sa jej členka nielen dotýkala, ale ho aj masírovala. Musí sa pozbierať. Je Boží muž, musí ju vnímať ako členku svojho stáda a pomôcť jej, a nerozmýšľať o nej tak, ako by možno muž uvažoval o žene. Áno, pomôže jej. „Ak mi budete dôverovať, vytiahnem vás z tej priekopy.“ „Nie je to priekopa, ale trhlina. Na tomto úseku je ich aj zo desať. Všetci farmári ich volajú ovčie pasce. Ovce sú hlúpe, zatúlajú sa k trhline, zapadnú do nej a zahynú.“ „Vy ste múdra, a spadli ste sem.“ Dokonca sa naňho usmiala. „Na tom niečo je.“ Zažmurkal, potom ju chytil pod pazuchami a vytiahol. Oprel ju o skalu a pozrel na ňu. Tvár mala bledú. Očividne ju to veľmi bolelo. „Ak mi budete aj naďalej dôverovať, pokúsim sa vám dostať z nohy čižmu, skôr ako vám členok opuchne natoľko, že ju budem musieť rozrezať.“ Pomohol jej posadiť sa na balvan, potom sa k nej sklonil. Bolo to ťažké, no napokon sa mu podarilo čižmu stiahnuť. Držal tú hrubú starú čižmu a prezrel si dievča, či je v poriadku. Plakala, ale nevydala ani hláska. Po lícach jej tiekli slzy. Päsťou si ich utrela a prehltla vzlyk. „Prepáčte. No, už je dolu.“ Prstami sa jej jemne a pri všetkej počestnosti dotkol členka. Znepokojene poznamenal: „Na dotyk je horúci a napuchnutý. Obávam sa, že istý čas toho veľa nenachodíte.“ Vstal a vybral vreckovku. Nepodal jej ju, ale utrel jej líca. Potom sa zamračene odtiahol. „Je to zvláštne, hneď som si to uvedomil. Dalo by sa povedať, že som uzavretý, nerozprávam sa s cudzími ľuďmi, nieto aby som sušil dievčaťu slzy a uisťoval ju, že môj brat ani ja nie sme hriešnici. Ešte vás členok bolí?“ Len prikývla, potom sa poobzerala. „Neviem, čo mám robiť. Prišla som pešo z Vallance Manoru. Sú to takmer dve míle od zámku Kildrummy na pobreží.“ „Nebojte sa. Odveziem vás do zámku. Pani MacFardlová má určite nejaký starý recept, pomôže vám. Prečo ste utekali? Niečo vás v lese vystrašilo?“ „Len jeden človek,“ odvetila. „Len jeden hriešnik.“ „Počuli ste Chlapáka a mysleli ste si, že vás niekto naháňa?“ Prikývla. Od bolesti členka jej bolo do plaču. No už si premočila a pokrkvala vreckovku, a čo jej vlastne pomôžu slzy? „Poďte,“ povedal Tysen. Nerozmýšľal nad tým, len ju vzal do náručia a odniesol ju k Chlapákovi, ktorý sa pokúšal spomedzi dvoch malých kameňov vyšklbnúť zvláštnu rastlinu. „Nie, chlapče,“ zamávala Mary Rose na koňa. „Nejedz to. Brucho ti z toho napuchne tak ako mne členok.“ „Čo je to?“ „Zlá zelina. Nevyskytuje sa tu často, ale treba si dávať pozor. Minulý rok ju zjedol cap a uhynul.“ Tysen odstrčil Chlapáka od suchej hnedej rastliny a nakázal mu: „Tak a teraz sa budeš správať ako džentlmen. Nemykaj sa, Chlapák.“ A kôň zdvorilo čakal, kým Tysen prehodil nohu cez sedlo. Tysen ešte nikdy neniesol ženu, dokonca ani Melindu Beatrice, a nikdy si nepredstavoval, že by so ženou v náručí nasadol na koňa. „Dokázali sme to,“ usadil si ju na kolená. „Ste v poriadku?“ „Áno,“ prikývla Mary Rose. „Držte sa ma.“ Chytila ho okolo krku a líce si mu oprela o plece. „Zvláštne,“ popchol Tysen Chlapáka, „ale ani neviem, ako sa voláte.“ „Mary Rose Fordyceová.“ Pri tom zvuku hneď pookrial. „Aké zvukomalebné meno. Koho ste to podozrievali, že vás naháňa?“ „Ericksona MacPhaila, človeka, čo bol kedysi môj priateľ,“ vzdychla. „Môjmu strýkovi by sa nepáčilo, keby vedel, že Ericksona už nemám rada a že som niekomu povedala, že je hriešnik.“ Zase vzdychla. „Sedím na kolenách mužovi, čo sedí na koni, a objímam ho. To som ešte nikdy nerobila.“ „Ani ja som ešte nesedel na koni a nedržal na kolenách ženu.“ Tysen hľadel Chlapákovi medzi uši a ignoroval dotyk jej vlasov na líci. „Budeme to musieť ignorovať ako krátky, nevyhnutný zmätok. Kto je ten Erickson MacPhail? Prečo ho má váš strýko v láske?“ „Sused. Vždy keď som na prechádzke, musím sa mať na pozore. Tentoraz ma stretol náhodou, ale viem, že v minulosti na mňa aj čakával. Možno aj teraz čakal. Keby ma tak nechal na pokoji.“ „Prečo ho váš otec alebo váš strýko nevarovali, ak si neželáte jeho spoločnosť?“ „Nemám otca. S mamou bývame u strýkovej rodiny. Strýko tuším ľutuje, že nie je Ericksonov otec. Strýko Lyon ho obdivuje, lebo je vraj pekný aj odvážny. Ericksonovi akosi nedochádza, že naozaj netúžim, aby ma obťažoval, a presne to pri každej príležitosti robí.“ „Je mi ľúto, že ste prišli o otca. Ja som otca stratil, keď som mal osemnásť rokov. Stále mi chýba. Na zámku Kildrummy som bol len raz. Vybrali sme sa sem len dvaja a tešil som sa, že ho mám celého pre seba.“ Zase sa to stalo – hovoril slobodne a bez rozmýšľania. Nič nepovedala, len sa k nemu pritisla a položila si mu líce na plece. „Už sme skoro tu. Len pokojne seďte. Oglivie už otvára brány.“ „Čo sa stalo, pane?“ zvolal Oglivie. „Táto mladá dáma spadla.“ Tysenovi sa zdalo, že Oglivie niečo povedal, ale nerozoznával slová. Zašepkal jej do vlasov: „O chvíľu si oddýchnete.“ Vlasy mala jemné, voňali morom, borovicovým lesom a ešte niečím, čo nevedel určiť. Žeby ružami? Keď Chlapák vstúpil cez otvorenú drevenú bránu na dvor, Tysen sa spýtal: „Nemáte bratov?“ Pokrútila hlavou. „Len strýka.“ Nepáčilo sa mu to. Predstavil si, že by o päť rokov nejaký chlap obťažoval Meggie, a vzplanul v ňom hnev. Ten pocit ho prekvapil. Bolo to niečo čierne a nepekné, a akoby to žilo vlastným životom. Pulzovalo to v ňom a Tysena oblial chlad. Zdvihol hlavu a videl, že na schodisku do hradu stojí gazdiná. „Pani MacFardlová,“ zvolal, „dobre, že ste tu. Máme tu jednu mladú dámu, o ktorú sa treba postarať. Zranila si členok.“ Opraty od Chlapáka hodil MacNeemu a veľmi opatrne zosadol zo sedla aj so svojím nákladom. „Asi by sme vám mali zavolať lekára.“ „Mary Rose, to si ty? Čo sa ti stalo, dievča?“ „Spadla som do ovčej pasce.“ „Joj, na tie diery si treba dávať pozor. Poď do hradu, pozriem sa na to. Pane, zložte ju, ja jej pomôžem. Lekára nepotrebujeme.“ Tysen ju ignoroval a odniesol Mary Rose do hlavného salóna, ktorý napriek rozľahlosti pôsobil útulne. No rovnako ako v jedálni tu bolo málo svetla. Musí poprosiť Sinjun, aby mu pomohla vybrať tapetu. Možno krémové a zelené pásiky. Nie, to by sa nehodilo, lebo drevené steny boli pokryté nespočetnými maľbami dávno mŕtvych Barthwickovcov a krásnym gobelínmi s portrétmi škótskej kráľovnej Márie – od dievčaťa, ktoré vydali za francúzskeho princa, až po ženu, ktorej kat o chvíľu zotne hlavu. Možno sa spýta Mary Rose. Položil ju na jednu z dlhých pohoviek potiahnutých mäkkým zlatým brokátom. Do salóna vošla pani MacFardlová. „Aspoň ste jej stiahli čižmu,“ zahundrala. Sklonila sa nad Mary Rose, chytila členok veľkými rukami a potiahla. Mary Rose skríkla a zletela z pohovky. Tysen zhrozene odtisol pani MacFardlovú. „Ja viem, čo treba robiť s vytknutým členkom. Keď mi donesiete ľad, urobíme jej obklad. Dá sa tu v auguste zohnať ľad?“ „Možno trochu.“ Pani MacFardlová s tichým zastonaním vstala. „Poď so mnou do kuchyne, dievča, priviažem ti na to ľad. Potom sa môžeš vrátiť do Vallance Manoru. Aha, to je slečna, však?“ „Áno, madam,“ povedala Meggie a vošla do salóna. „Ocko, čo sa stalo? Kto je táto dáma bez čižmy? Aha, vidím, že je zranená. Preboha, členok. Presne viem, čo treba robiť. Neboj sa, neublížim ti. Leo sa často niekde zraní a musím ho ošetrovať. Ihneď prineste ľad, pani MacFardlová.“ Gazdiná si veľavýznamne odkašľala, venovala Mary Rose dlhý pohľad a odišla. Tysen sa díval, ako sa jeho dcéra posadila vedľa Mary Rose. Veľmi jemne si jej nohu položila na kolená. „No teda. Leo by ti závidel. Leo je môj brat. Voláš sa Mary Rose? Aké pekné meno. Ja som Meggie. Vlastne Margaret, ale to znie ako meno svätice a ocko vraví, že sväticou sa nikdy nestanem, aj keby som hneď začala konať dobré skutky.“ „Meggie, v anglikánskej cirkvi svätcov nemáme, takže je to jedno.“ „Áno, ocko, viem. To bola len metafora.“ Mary Rose pozrela na Meggie. „Odkiaľ poznáš také slovo?“ „Ocko používa metafory v kázňach. Ľudia chodievajú po bohoslužbách za mnou a pýtajú sa, ako to myslel. Už je to lepšie? Budeš mať poriadnu modrinu, len čo je pravda.“ Kázne? Mary Rose ničomu z toho nerozumela. Možno sa jej od bolesti marí. Tysen nevedel, ako to Meggie dokázala, ale Mary Rose sa opierala o niekoľko vankúšov, nohu mala vyloženú Meggie na kolenách a pančuchy zázračne stiahnuté a úhľadne poskladané vedľa Meggie. Tysen zízal na tú belostnú nôžku, potom si odkašľal. „Nemal by som tu byť. Uvidíme sa neskôr.“ „Ocko, počkaj. Mary Rose by dobre spravil pohárik brandy. Kým jej členok stiahnem obväzom, bude to bolieť.“ Tysen prešiel k veľkému mahagónovému príborníku, nalial brandy a odniesol pohár Mary Rose. Chvíľu váhala. „Naposledy som pila brandy, keď som mala štrnásť rokov a vyvádzali sme so sesternicou Donatellou. Mala len desať, ale práve ona rozhodla, že budeme piť brandy. Bolo mi z toho tak zle, až som myslela, že umriem.“ „Len zopár dúškov,“ povzbudzoval ju Tysen. „Aj ja som ako chlapec skúšal brandy. Naviedli ma na to moji bratia Douglas a Ryder. Potom sa smiali, keď som sa vyvracal do maminých ružových kríkov.“ „Ocko, naozaj? Strýko Douglas a strýko Ryder boli takí zlomyseľní?“ „Boli sme ešte chlapci, Meggie. No ty to skúšať nemusíš. Keby sa ťa na to Max a Leo pokúšali naviesť, nedaj sa. Ver mi, je to hnusné.“ Meggie sa zamyslela. „Možno by som mohla naviesť ja ich.“ Mary Rose pri rozhovore otca s dcérou vypila brandy, a keď jej Meggie uviazala okolo členka uteráky s kúskami ľadu, zbledla, ale nekričala. „Máš čarovné ruky,“ uznala Mary Rose. „Hneď mi je lepšie.“ Meggie zbadala, že vo dverách stojí so založenými rukami pani MacFardlová. „Poviem Ogliviemu, aby ťa odviezol do Vallance Manoru, Mary Rose.“ „To je milé, pani MacFardlová,“ povedala Mary Rose. „Asi by som tam nedošla ani za týždeň.“ „Zostanete na obed,“ vyhlásil Tysen a prešiel popri pani MacFardlovej. „Potom uvidíme.“ „Ocko?“ „Áno, Meggie?“ „Budeš musieť odniesť Mary Rose do jedálne.“ „Jasné, máš pravdu.“ „Nie, nie, určite prejdem aj sama,“ bránila sa Mary Rose, keď videla, že váha. Nechcel sa k nej priblížiť. Pokúsila sa vstať. Tysen pokrútil hlavou, zamračil sa a zohol k nej. Zrazu zistil, že sa už nemračí. Usmieval sa na ňu. Počul, ako si pani MacFardlová za jeho chrbtom veľavýznamne odkašľala. Chcel ju upokojiť, že si dá pozor, no potom si spomenul, ako schmatla Mary Rose za nohu a potiahla. Nerozumel tomu. „Bolelo to?“ „Vôbec nie.“ Meggie išla za otcom do jedálne, kde im pani MacFardlová naservírovala obed. Meggie si so skríženými rukami zastala za svojím otcom. Možno si robila starosti o Mary Rose. Meggie chcela, aby bol jej otec svätec, a nestrpela by, keby pri nejakej dáme prekročil hranicu počestnosti, a tobôž nie pri takej s poranenou nohou. Tysen pomaly zložil Mary Rose na stoličku, čo mu podržala Meggie, potom ju pomaly prisunul k stolu. Keď sa aj on usadil, predniesol modlitbu. Meggie nenútene Mary Rose vysvetlila: „Ocko je vikár. Oslovujú ho reverend Sherbrooke. Jeho rečnícke schopnosti sú známe široko-ďaleko. No môj brat Max číta po latinsky lepšie ako ocko.“ Vikár? Aha, tak preto tie kázne. Mary Rose pozrela na krásneho chlapa za vrchstolom. Za celý život stretla len dvoch vikárov, obaja už boli v rokoch, jeden zaváňal muškátovým vínom a druhý pivom. Tento muž voňal čerstvým vzduchom a teplom. „Moja dcéra to preháňa,“ povedal Tysen pokojne. Potom sa na ňu usmial. „Meggie, zabudla si spomenúť bohatstvo mojich metafor. Sú také bohaté, že mnohí farníci ani nevedia, o čom hovorím.“ Meggie sa zachichotala. „Veru, ocko je známy aj pre svoje metafory. Ale len málokto prizná, že ti nerozumie, ocko.“ Tysen podal Mary Rose misu. „Dáte si polievku? Neviem síce, čo to je, ale vonia to dobre.“ „Kurací vývar s pórom,“ zhlboka sa nadýchla Mary Rose. „Naozaj ste vikár?“ Prikývol a díval sa, ako jej pani MacFardlová naberá do misky polievku. „Varí sa z kuraciny, póru a obrovského množstva korenia. Možno sa rozkýchate, ale potom sa budete usmievať.“ Mary Rose si zrazu uvedomila, že ho takmer obvinila z hriešnych úmyslov ako Ericksona MacPhaila. „Prepáčte,“ povedala nahlas. „A čo?“ spýtala sa Meggie, keď ochutnala polievku. „Bola som na tvojho otca trochu nezdvorilá,“ odvetila Mary Rose. „Myslela som, že je to ďalší darebák.“ „Ocko?“ Meggie pozrela na otca a usmiala sa. „Ocko je až príliš dobrý a slušný a...“ „Meggie,“ napomenul ju Tysen a ukázal na ňu lyžicou, „to by stačilo. Ochutnaj jedlo, čo ti naložila pani MacFardlová.“ Mary Rose sa usmiala. „To je typicky anglické jedlo – namäkko uvarené zemiaky s maslom.“ „A toho masla musí byť čo najviac,“ prisvedčila pani MacFardlová. „Moja stará mama vravievala, že Angličania potrebujú prosté, ale sýte a poriadne jedlo. Po ňom vraj len tak kvitnú. My chceme, aby ste kvitli, mylord. Priveľa mladých Barthwickovcov je v hrobe. Nechceme, aby ste sa k nim pridali, veď čo by potom s nami bolo?“ „Vďaka, pani MacFardlová. Dám si pozor, aby som sa k nim nepridal. Obed je vynikajúci.“ Pani MacFardlová sa obrátila k Mary Rose. Kým Tysenovi neprejavovala veľkú náklonnosť, k Mary Rose sa správala s otvorenou nechuťou. „Už si sa dosť najedla. Ogilvie ťa odvezie naspäť do Vallance Manoru.“ Tysena zlé spôsoby gazdinej pobúrili. Otvoril ústa, no predbehla ho Mary Rose, ktorá pokojne povedala: „Som pripravená na odchod, pani MacFardlová.“