Vikomt sa neprítomne zadíval na miesto, ktoré uprázdnila jeho snúbenica. Lydia si jeho výraz nevedela vysvetliť. Ak mu tie podliatiny nespôsobila pani Chudderleyová, potom kto? Čo sa mu stalo? Vyzeral ako po zrážke s omnibusom. Vlastná zvedavosť ju znepokojila. Veď je to len hlupák, ktorý sa rád predvádza, nič viac. Ak od neho nevie odtrhnúť oči, je to podobné, ako keď sa ľudia zbehnú okolo hroznej nehody. Záujem, ktorý vyvoláva, je rovnako morbídny. Preniesol pohľad na ňu. „To nie je winchesterská Venuša.“ Prekvapene sa zadívala na bustu. „Ale áno, je.“ „Ani náhodou neni, ako hovoria naši priatelia Yankeeovia.“ Rozhodla sa, že tomu arogantnému fičúrovi skreše hrebienok. Významne naňho fľochla a podišla k spornej soške. Stála na nízkom stolíku, dobre osvetlená plynovou lampou. „Vo winchesterskej Venuši sa dokonale spájajú domáce a rímske predstavy o kráse,“ vyhlásila vecne. „Toto je...“ ukázala prstom na diadém vo Venušiných vlasoch, „klasický keltský prvok. Na druhej strane toto – tie naširoko otvorené oči, dlhý rovný nos a línia úst – pripomína skôr grécko-rímske divadelné masky. Je to ona,“ uzavrela výklad. „Nespočetne veľa ráz som ju videla na obrázkoch.“ Odlepil sa od steny, obišiel stolík a postavil sa z druhej strany. „A ako vidíte tu...“ poklopkal hánkami po temene sošky, „ide o mimoriadne vydarenú reprodukciu originálu, ktorý som pred dvoma rokmi zakúpil a umiestnil vo svojej knižnici.“ Pozrel na ňu s beťárskym úsmevom – akoby chcel, aby sa zasmiala s ním. Pokušenie bolo také silné, že musela zovrieť pery, aby sa ovládla. Neposmeľuj ho! „To určite. Chvíľu som si myslela, že ste možno vzdelanejší, než za akého som vás považovala.“ Zvrtla sa na päte. „Utekáte?“ hlas mal prekvapený. „Nechcel som vás zahanbiť.“ Zastala s rukou na kľučke a zadívala sa na jej hrboľatý mosadzný povrch. „Neuviedli ste ma do pomykova, pane. Ale som tu s vami sama, bez gardedámy. To je nevhodné.“ „Nevhodné? Po tom, čo sa tu odohralo pred chvíľou? Mimochodom, váš nástup na scénu bol impozantný.“ Odfrkla a zagánila naňho. Ako keby to spôsobila ona, hoci na príčine bol alkohol a nešťastne posunutá vypchávka pod sukňou. „Myslela som si, že ju niekto napadol, Sanburne. Ale ak ste do nej nalievali brandy, nič ma do toho nie je.“ „Ja že som do nej nalieval brandy? Dobrý Bože! Myslel som, že Lizzie poznáte.“ „To je jedno,“ mykla plecom. „Nikomu to nepoviem, môžete byť pokojný.“ „Čo je v úplnej zhode s vašou rolou cnostnej moralistky.“ Povznesene sa zasmiala. „Moralistka by vám najprv urobila kázeň, a potom by tú klebetu čo najrýchlejšie rozniesla po celom meste. Nie, Sanburne: chcem zachovať diskrétnosť, a to nielen z ohľadu na dotyčnú dámu, ale aj na svoj vlastný charakter.“ Prekrížil ruky na hrudi a oprel sa o chrbát pohovky, ako keby sa chystal na dlhotrvajúci rozhovor. „Chcete tým povedať, že nevynášate súdy? Ale naša posledná konverzácia, ak ma pamäť neklame, sa niesla v trocha inom duchu.“ „Často vyjadrujem svoj názor,“ odvetila úprimne. „Ale ak ma oň nikto nežiada, nechávam si ho pre seba. A čo koho do toho, čo si myslím?“ „A keby som sa vás spýtal, čo si myslíte o mojom charaktere? Už ste mi povedali, že som paranoidný. Neprezradíte mi, čo ste ešte o mne ako vedkyňa zistili?“ Zvedavosť v jeho hlase znela úprimne. Ale prečo by ho malo zaujímať, čo si o ňom myslí? Váhavo prešla prstom po kľučke. Má také krásne ústa, preletelo jej hlavou. Plné, výrazné. Na inom mužovi by možno pôsobili zženštilo, ale silné lícne kosti, rovný nos a mužná čeľusť vyvážili ich mäkkosť. Zovrela prsty. A to je práve ten problém. Keby mal slabošskejšiu bradu a menej prenikavé oči, možno by v detstve utŕžil zopár rán, ktoré by ho naučili pokore. Jeho dnešnému súperovi sa to nepodarilo. „Ste ako motýľ,“ povedala. „Už z vlastnej podstaty bez cieľa, z vlastného rozhodnutia neužitočný, no mimoriadne dekoratívny. A rozčuľujúci, ak niekomu vletí do tváre.“ Rozosmial sa a ju to podráždilo. Akoby mu neprekážalo, že ho uráža. Ale akú zbraň má žena proti takému mužovi? „Motýľ, slečna Boyceová? Hm, udreli ste klinec po hlavičke. Áno, to prirovnanie sa mi páči. Motýľ na špendlíku v krásnej sklenej klietke.“ Nech už mu tie modriny spôsobilo čokoľvek, zjavne v ňom prebudili sklon k sebaľútosti. „Ach, áno. Mayfair, najlepšia londýnska štvrť,“ povedala s grimasou. „Vskutku hrôzostrašný žalár. Menili by ste s robotníkmi vo svojich továrňach?“ „Vy ste si o mne kadečo zistili, však?“ „Myslíte, že som sa musela vypytovať? Čína je asi jediná krajina, kam ešte vaša povesť nezaletela.“ Lenivo sa usmial. „Som mimoriadne populárny, už som vám vravel.“ Svätá pravda. Správal sa príšerne a ľudia ho obdivovali. Čo dokáže jeden šľachtický titul! Poľutovala autorov príručiek o etikete: presvedčiť ľudí, že spoločenské konvencie sa zakladajú na logike, musí byť nadľudská úloha. „Zjavne áno. Nech robíte čokoľvek, predsa sa vám každý ochotne klania a podlizuje.“ Vzdychol. „Je to nespravodlivé, ja viem. Veľký svet sa nekrúti podľa týchto kritérií, ale tu v Hyde Parku to nikto nevidí.“ Prešiel po izbe znechuteným pohľadom. „Pôvod zaväzuje. Kope ako zdochýnajúci kôň, ktorý by potreboval dostať guľku do čela. No nič, nechajme to.“ Pokrčil plecami a vytiahol z vrecka fľašu. „Hľadám slobodu, kde sa dá.“ „Vo fľaši slobodu nenájdete,“ poznamenala s výčitkou v hlase. V sivých očiach sa mu mihol ostrý výraz. „A vy ju nenachádzate ani v knihách, ani v pravidlách... dokonca ani v knihách o pravidlách. Ale to vám nebráni byť na svoju snahu patrične pyšná.“ Zabolelo to. Naozaj si myslí, že ju teší škrobenosť, ktorú od nej vyžaduje svet? Očividne zabudol, že nie každá žena sa môže spoliehať na hrdinu, ktorý ju ochráni pred úskaliami nadmerného pitia a nehodami s krinolínou. Vystrela plecia. „Teraz si myslím, že analógia s motýľom nebola priliehavá. Nie ste motýľ, ale biliardová guľa. Bezcieľne lietate od mantinelu k mantinelu...“ „Nenamáhajte sa, už som pochopil, že o mne máte mizernú mienku. Odsudzujete ma, teda až na okamihy, keď sa bozkávame.“ Rozpálila sa jej tvár. Ako si dovolí spomínať ten bozk v miestnosti, z ktorej len pred chvíľou vyšla jeho snúbenica? „Ja že vás odsudzujem?“ Nasilu sa zasmiala. „Nie, na to nie som dostatočne rázna. A keby som mala odsudzovať vás, musím odsúdiť desiatky iných džentlmenov. Skrátka všetkých, čo sa utápajú v peniazoch a privilégiách a – dovolím si povedať – v nečinnosti. Nie, Sanburne, zle ste ma pochopili. Nerada to hovorím, lebo viem, že to vašej póze nezalichotí, ale... mňa nudíte. Vy a vaši kamaráti môžete slúžiť ako najtypickejšia vzorka. Takých ľudí možno nájsť kdekoľvek na svete. Privilégiá málokedy sprevádzajú myseľ hodnú povšimnutia či mravy hodné napodobovania – alebo spôsob života, ktorý by mohol vyvolať záujem.“ „Páni moji,“ vytiahol obočie. „Ale mi nakladáte! A aj napriek tomu ste niekoľko minút zotrvali v mojej spoločnosti. Asi by som mal byť vďačný, veď kto by predpokladal, že vedkyňa bude riskovať svoje dobré meno len preto, lebo sa jej naskytla príležitosť na nudu?“ Mal pravdu. Ich rozhovor bol taký osobný, že jej to vyrážalo dych. Prečo ešte neodišla? „Viete,“ začal vľúdne a ona si hneď pomyslela, že musí vyzerať vynervovaná, keď nasadil taký tón, „... nechcel som vás provokovať. Toto sa v istých kruhoch, slečna Boyceová, pokladá za nezáväznú spoločenskú konverzáciu.“ „Nezáväznú?“ Uťahuje si zo seba, alebo z nej? „Áno. Alebo dámy-vedkyne slovo nezáväzný nepoznajú? Zvyčajné témy sú počasie, kriket, pomoc chudobným. Ale v niečom máte predsa len pravdu – ľúbostné hry nie sú prijateľný námet na debatu.“ Šklblo mu kútikmi. „Podľa vášho rumenca vidím, že vám ten pojem niečo hovorí!“ Neodvážila sa opýtať, ktorý pojem má na mysli. „Ste zlomyseľný, Sanburne.“ Odhalil rad nevídane rovných, bieloskvúcich zubov. „Vy ste odborníčka na ľudské povahy. A tiež na sfalšované starožitnosti. Nehovoriac o tom, ako sa dokážete pozrieť na človeka: priam smrtonosne. A tak si v duchu vravím, aké ďalšie talenty sa vo vás skrývajú? Zdá sa, že ich máte nespočetne.“ „Ale teraz už provokujete.“ Uškrnul sa. „Teraz už hej.“ To priznanie jej vyrazilo dych. „Prečo?“ pozrela naňho v zmätku. „Prečo sa ma pokúšate vyprovokovať?“ „Hm.“ Oprel si lakeť o kreslo a zamyslene sa na ňu zadíval. „Ani sám neviem. Možno ma to baví. Páčia sa mi takéto slovné prestrelky.“ Aj ona ich mala rada. To ju držalo na mieste. Napriek tomu, čo jej velil zdravý rozum, ešte stále neodišla a predbieha sa s ním v duchaplnostiach. A to si myslela, že Sanburne je zadubený snob. Dívala sa naňho a zmätok v nej narastal. Raz nevedela, čo si má o ňom myslieť. A to ho, nanešťastie, robilo... zaujímavým. „A je tu ešte niečo,“ povedal zrazu. „Páčia sa mi vaše ústa. Rád by som ich znova pobozkal. A čo ešte...? Nie, myslím, že to už vysvetľuje všetko.“ Prehltla. Po tejto neslušnej poznámke by rozhodne mala odísť. Ale neponáhľala sa. „Nuž,“ začala. Maj trocha dôstojnosti, Lydia! „Ešte mám talent na dôstojné odchody.“ Otvorila dvere. „Dobre sa dívajte, možno sa niečo priučíte.“ „Vydesili vás tie reči o bozkávaní? Mal som to predvídať. Čo iné sa dalo čakať od ženy s takými nepatrnými skúsenosťami?“ Ona že je vydesená? No určite, toto mu nedaruje! Zvrtla sa a privrela dvere. „Ale čo? Aká lichotivá poznámka! A čo ste čakali, že vás budem obdivovať ako vianočný stromček? Keby som bola vodičom omnibusu, nezabrzdím, keby ste sa mi dostali do cesty.“ Vyvalil oči. So zadosťučinením si uvedomila, že sa jej ho podarilo šokovať. „Vy ste naozaj zaujímavá osôbka,“ vyhlásil a pomaly vykročil k nej. Po chrbte jej prebehli zimomriavky a usadili sa jej v žalúdku ako príjemná triaška. „Nerobte si plané nádeje.“ „Nemôžem za to,“ vyhlásil. „Pri vás mi schádzajú na um kadejaké myšlienky. Ale musím uznať, dnes mi náhoda žičila. Veľmi som dúfal, že na vás niekde narazím.“ „Nemám potuchy prečo. Želám vám príjemný večer, vikomt.“ Chytil ju za rameno a zadržal. „Naozaj to netušíte? Myslím, že som sa pred chvíľou vyjadril celkom jasne.“ „Pustite ma.“ Očami skĺzol dolu a pristavil sa na kúsku obnaženej pokožky medzi jej rukávom a rukavičkou. Položil na to miesto palec a ona si pri tom nepatrnom dotyku zrazu celým telom uvedomila, ako blízko pri sebe stoja. Jej telo ožilo, nervy zavibrovali: pamätali si, aký to bol pocit, keď sa k nej pritlačil. „Povedali ste, čo ste museli povedať,“ zamrmlal. „A teraz úprimne, slečna Boyceová. Naozaj chcete, aby som vás pustil?“ Veď to! Keby bola úprimná, odpoveď by znela nie. Palcom jej prešiel po vnútornej strane predlaktia. Zatajil sa jej dych. „Nechcel by som vám pokaziť pompézny odchod zo scény,“ prehodil a zosilnil stisk – nie až tak, aby si ju pritiahol k sebe, ale náznak tam bol. „Vyzeralo to veľmi sľubne. V tejto role ste neodolateľná, viete to?“ Zacítila závan kolínskej, taký slabý, že pocítila nutkanie pristúpiť bližšie a dôkladnejšie ho ovoňať. Šikovný trik. Sústredila sa na jeho ústa, aby ten impulz ovládla, a vzápätí pochopila, že urobila chybu. Týmito ústami ju bozkával. Skĺzla pohľadom nižšie, na jeho rozhalenú košeľu: aj to bol škandál, vyjsť na verejnosť len v košeli, ukazovať obnažené hrdlo, a potom na jeho voľnú ruku. Hánky mal odraté. Zdvihol ju a prstenníkom sa zľahka dotkol miesta medzi jej driekom a bokom. Pocítila teplo. „V akej role?“ „Typickej starej dievky. Moralizujúcej, chladnej, s vodou v žilách namiesto krvi. Ale mňa ste nepresvedčili.“ „To nie je moja chyba.“ Slová z nej vyšli pridusene a ich rozhovor bol zrazu taký dôverný, ako keby si šeptom vymieňali tajomstvá. „Sám ste si na vine, že veríte predsudkom.“ „Tak mi rozšírte obzory.“ Medzi stehnami jej zapulzovalo. Očervenela. Neexistoval dôvod, pre ktorý by mala na jeho slová reagovať takto. Scéna pôsobila čoraz nereálnejšie, ako keby sa jej myseľ oddelila od tela, vznášala sa nad ním a nechala ho, nech si s ním inštinkty robia, čo chcú. Mala by si odísť. Čím skôr preč od neho, dohováral jej akýsi vzdialený hlások. Takže takéto to je, keď sa ženy vrhajú do skazy. Už chápala, prečo to dopustia. Zvedavosť ju prikovala na mieste. Ešte ju nikto nikdy nezvádzal. Tie dva incidenty s Georgeom nemohla rátať: boli ponižujúce a George opitý. A potom všetku vinu hodil na ňu. Spomienka na ňu zaúčinkovala ako ľadová sprcha. Bola by sa vykrútila, ale Sanburne sa k nej prisunul ešte bližšie. Ako keby tým odpovedal na otázku, ktorú si ešte nestačila sformulovať. A jej zvedavosť neustávala... práve naopak. „Vy nemáte v žilách vodu,“ pošepol jej do ucha. „Ani náhodou. Keď vystrčíte bradu, doslova človeka provokujete, aby to vyskúšal, aj keď hrozí, že dostane po hlave.“ Stíšil hlas. „S niečím sa vám priznám, slečna Boyceová. Pre mňa je to neodolateľná predstava. Ja totiž stále vyhľadám možnosti, ako si dať rozbiť hlavu.“ „Zasa trieskate hlúposti,“ zašepkala. „Nie. Presne viete, ako som to myslel. To je na zvádzaní inteligentnej ženy to najkrajšie: vám je totiž jasné, kam mierim.“ Položil jej pery na pulzujúcu žilku na sluche. Jeho dych a jej pulz mali rovnaký rytmus. Na rukách jej naskočila husia koža. Pootočil hlavu. Zacítila strnisko na jeho sánke, potom jeho zuby na svojom lalôčiku. Teplý, vlhký dotyk – jazykom jej nežne poláskal okraj ucha. Musela sa ovládnuť, aby nezaborila tvár do jeho krku. Tak veľmi po tom túžila... predstavila si, ako sa dotýka jeho pokožky perami, nosom. Preboha, čo sa to s ňou deje? Vôbec sem nemala chodiť... no najmä mala odísť hneď, ako zistila, že pani Chudderleyovej nič nehrozí. Jasne si uvedomovala, koľkých chýb sa dopustila, a to len a len kvôli nemu. Chválil ju za to, čo vôbec nemala robiť, a keď sa jej teraz dotýka celým telom, čosi v jej vnútri sa prebudilo a ohlasovalo sa čoraz silnejšie a zrozumiteľnejšie. Bolo to ako hlavolam, ktorý sa rozlúštil sám od seba, alebo bludisko, v ktorom sa všetky zákruty z ničoho nič narovnali. Keby si oprela tvár o jeho krk, obklopila by ju úplná tma. Jej viečka by uväznila jeho teplá pokožka. Nič by ju neodpútavalo od toho, čo sa robilo v jej vnútri. Ruky sa jej samy od seba zdvihli, prešla mu nimi po chrbte, oddola hore. V jamke pod ohryzkom mu tepala žilka, a keď k nej priložila pery, tep sa mu zrýchlil. Pokožku mal horúcu, pevnú. Voňal čímsi, čo nevedela určiť. Pot a ešte voľačo temnejšie, výhradne mužské. Od ich prvého vzájomného dotyku v hale Morelandovho domu vedela, ako chutí, ale vtedy voňal inak – civilizovanejšie, predvídateľnejšie. Poslúchla prudký impulz: zaťala mu prsty do chrbta ako pazúry a pootvorila ústa. Z hrdla sa mu vydral ston, ale nepohol sa. Aj ona znehybnela, vyčkávala. Určite je šokovaný. Musí byť. Tak už niečo povedz, modlikala v duchu a na jazyku cítila jeho chuť. Chutil soľou a súčasne sladko, temne a vzrušujúco. Nepovedal nič. Rozhostilo sa ticho, zdalo sa jej, že prestal dýchať. Vyžarovalo z neho čosi korenisté, živočíšne, bol ako zákusok z vynikajúcej kuchyne, kde sa cukor pokladá za príliš banálnu prísadu. Ona cítila hlad po niečom novom a on jej dal pocítiť svoje zuby. Férová hra. Jemne ho pohryzla do krku. Okamžite zareagoval. Rukami jej prešiel po hrudnom koši, chytil ju pod pazuchy a oprel o knižnicu. Letmo stačila zazrieť jeho striebristé oči a potom ju znova uväznil ústami. Tento bozk bol drsnejší, nástojčivejší, omamnejší, jeho jazyk útočnejší a ona ho túžila mať v sebe celý. Už jej bolo jedno, či ho šokuje: chuť jeho tela roznietila oheň v jej krvi, volala jej telo k nemu... vtlačila mu prsty do pliec a ťahala ho k sebe, kým sa k nej neprivinul tak tesne, ako je to len fyzicky možné. Možno jej narobí modriny, ale páčilo sa jej to. Ešte, ešte, ešte, vírilo jej v hlave. Zaborila mu ruky do vlasov a zovrela päste. Muselo ho to bolieť, ale jeho bozk hovoril len o slasti. Horúci, vlhký, nástojčivý... Odvrátila tvár. Na perách cítila kovovú, akoby medenú chuť. „Dosť,“ hlesla zadychčane. Zdvihol hlavu. Ranu na pere mal otvorenú. Keď si roztrasenou rukou prešla po ústach, zostala jej na prstoch krv. Preboha! Okamžite vytriezvela a vrátila sa jej schopnosť uvažovať. Hryzú sa tu ako dvaja divosi! Zadívala sa naňho a hmla pred očami sa jej rozplynula. Tá tvár jej pripadala cudzia. Kam sa podela jej sebaúcta, keď sa tu zo zvedavosti oddáva dotykom vychýreného chlipníka? Vykrútila sa mu a usilovala sa dostať z jeho dosahu. Knihy viazané v koži ju bolestivo tlačili do chrbta. „Dúfam, že ste sa náramne pobavili,“ povedala, keď usúdila, že ich delí bezpečná vzdialenosť. Chvíľu zostalo ticho, potom si odkašľal. Ešte bol zadýchaný. „Nemyslím, že to bolo jednostranné,“ podotkol. Aj ona vie byť taká chladnokrvná. „Pravdaže nie. Nie som jediná, kto tu dobre hrá svoju úlohu!“ Pery mu zvlnil úsmev – skôr neveriaci ako priateľský. „Chcete naznačiť, že som zvodca?“ „Skôr grobian.“ Prižmúril oči a pozorne sa na ňu zadíval. „Viem si vybaviť iba jedinú negalantnú pohnútku a rád sa k nej priznám. Môj otec si totiž myslí, že ste veľmi rozumná. A ja som len rád, že sa mi podarilo jeho mienku vyvrátiť, aj keď vo všetkej diskrétnosti.“ V ústach jej zhorklo. „Takže to bola iba ďalšia epizóda vašej hlúpej hry? Nemáte v tele štipku hanby!“ „Bol som len úprimný,“ opravil ju vľúdnym tónom. „Mal som viacero dôvodov, aby som vás pobozkal, a nie všetky boli ušľachtilé. Ale uisťujem vás, že ten najsilnejší sa týkal iba vás.“ Pohľadom skĺzol na jej ústa. Vtedy si uvedomila, že si z nej neuťahuje. Nech už boli jeho motívy akékoľvek, vedela, že sa vzrušil rovnako ako ona, a toto poznanie ňou otriaslo podobne ako chuť jeho úst, jeho krvi. Keby sa len zahrával so starou dievkou, pustí ho z hlavy. Ale ak sa o ňu zaujíma úprimne... nebesá, tá predstava bola absurdná ako zebra, čo sa dvorí sliepke. Veda dokázala, že nič také nie je možné. Vrana k vrane, ako sa hovorí, a oni dvaja sú úplne rozdielni. A on sa navyše krúti okolo vyhlásenej krásky. Pani Chudderleyová, jeho snúbenica. Premkla ju bolesť... a pocit poníženia. Pani Chudderleyová, jedna z najkrajších žien Anglicka. Ach, ten špinavec! „Vašej snúbenici by sa to nepáčilo.“ Zamračil sa. „Mojej snúbenici...? Vy myslíte Elizabeth?“ Má ich hádam v zásobe niekoľko? „Práve naopak, drahá. Predpokladám, že by jej to pripadalo veľmi zaujímavé.“ Smotánka! Nevedela sa spamätať, asi bola z ich malého extempore v šoku. „To je veľmi zvláštne! Takýto postoj... neschvaľujem.“ „Nemusíte,“ mykol plecom. „S Elizabeth nie sme zasnúbení. Je to len klebeta, ktorú sme sa rozhodli nevyvracať, lebo chráni Elizabeth pred záujemcami o jej majetok.“ „Ha!“ Hádam si o nej myslí, že je včerajšia? „Skutočne vtipná historka.“ „Rád vás presvedčím o svojej úprimnosti, ak mi to dovolíte,“ pokušiteľsky sa na ňu usmial. „Môžete ma využiť ako študijný materiál.“ Dokázal by ju naviesť na hocičo. Netušila, ako môže mať nad ňou takú moc, ale na vidinu ďalšieho zážitku zareagoval každý kúsok jej tela. Objala si ramenami trup a rýchlo si pripomenula, prečo nadobro a navždy skoncovala s mužmi. Napätie, motýle v žalúdku, úzkosť z neistoty – pamätala sa, ako ju to ničilo, vyvádzalo z rovnováhy. Teraz si nič také nemôže dovoliť. A čo bolo najdôležitejšie, Sanburne musí byť celý bez seba od radosti, keď sa inokedy veľmi rozumná žena roztápa ako na povel, len čo sa perami dotkne jej ucha. Neskôr sa so svojimi priateľmi bude na nej baviť. Nie je chladná, uškrnie sa, práve naopak. Zúfalo potrebuje chlapa. Akoby ju oblial vedrom ľadovej vody. Nezopakuje tú istú chybu, taká hlúpa nie je. Nestane sa hračkou pre fešného pôžitkára, ktorý sa v skutočnosti zaujíma len o ženy rovnakého razenia ako on. A rovnako krásne. Pohla sa k dverám. „Už sa ku mne nepribližujte! Nikdy!“ zvolala cez plece, no vzápätí jej došlo, že nevyhľadal on ju, ale ona jeho – aj dnes, aj minule. Našťastie jej to nepripomenul. „Rezervujte mi jeden tanec, slečna Boyceová,“ podpichol ju, keď už stála na prahu. „Netancujem,“ odbila ho a jeho úsmev zostal za zatvorenými dverami.