Pozerala som raz na poukážku, raz na Olivera. Ten sa usmieval, asi si, somár, myslel, že sa teším. „Kráska, viem, po čom ženy túžia, vedel som, že sa potešíš, ale že a to až takto nadchne, to som netušil,“ radoval sa. Evidentne bol so sebou spokojný. Ešte stále som bola ticho, nezmohla som sa na slovo. V mysli mi vírili nadávky. Len som sa trikrát pomaly nadýchla a vydýchla, aby som sa trocha upokojila. „Ale ja nestojím o žiadnu plastiku. Ako si na to prišiel, ako ti také niečo vôbec mohlo napadnú?!“ nechápavo som na neho pozerala.