„Poď ďalej,“ otvorila dvere Laure. „Ahoj,“ vošla dnu a zložila dáždnik. „Dážď mám rada, ale toto mokro je už aj na mňa pridlho. A Bela začína chytať depresiu. Veď vieš, keď nemá slnko, je ako slnečnica.“ Vyzliekla si sako, zavesila ho na vešiak a vošla do kuchyne za Ninou. „A čo ty? Ako sa máš?“ ustarostene sa na ňu zadívala, keď si sadla k stolu. „Dá sa,“ povedala Nina a zapla kanvicu. Do dvoch hrnčekov nasypala kávu a na stôl položila cukor a smotanu. Sadla si k Laure. „No popravde, cítim sa zvláštne.“ „To je jasné. Bola si takmer minútu mŕtva, oživovali ťa celú večnosť, je normálne, že sa tak cítiš. Ale ani mne to celé nejde do hlavy, hoci odvtedy prešli už štyri mesiace.“ Nina vstala, zaliala kávu a položila oba hrnčeky na stôl. Nasypala do svojej trocha cukru a sústredene ju začala miešať. „Ale nehovorme o mne. Ty sa pochváľ, čo je nové. Naposledy si spomínala nejakú výstavu.“ „Áno. Bude ako vždy v galérii, termín ti poviem neskôr,“ napila sa kávy. „Ale chcela som vedieť niečo iné. Už si premýšľala, čo budeš ďalej robiť?“ Nina sa pomrvila. Nemala túto tému rada, no vedela, že sa jej nevyhne. Uvažovala už nad tým veľa ráz, v okennom výklenku, vo vani, v kuchyni, všade. „Popravde, neviem. Myslím na to čoraz častejšie, no na nič som neprišla. Stále čakám, či nepríde nejaký hlbší zmysel toho všetkého. Prečo práve ja som sa musela po štyroch minútach vrátiť? Musím na to myslieť stále dookola. Mám azda zachrániť svet alebo čo? Prečo som neumrela s nimi?“ ďalej miešala kávu. akoby od toho závisel jej život. Tak sústredene, akoby uvažovala, čo má so svojím životom urobiť ďalej.