Rituál
1 / 8
Keď som sa na jeseň roku 2005 dopočul, že univerzita v Ríme, úzko spolupracujúca s Vatikánom, ponúka kurz nazvaný Exorcizmus a modlitba oslobodenia, pomyslel som si, že možno ide o nejaký marketingový ťah. Naozaj cirkev stále verí v exorcizmus? Lákalo ma, že kurz bol aj pre nekňazov a o niektorých problémoch mali prednášať psychológovia a kriminológovia. Žil som v Taliansku ako spisovateľ na voľnej nohe a žurnalista a trávil som čas v rímskej pobočke Associated Press, a preto som vedel, aké ťažké býva prelomiť stenu tajomstiev, čo obklopuje Vatikán. Keď sa k tomu ešte pridá mystický obrad exorcizmu, je to jedinečný príbeh. Preto som kurz vnímal ako výnimočnú príležitosť. Nevedel som, čo mám očakávať, ale vedel som, že prinajmenšom o tom napíšem článok. V tom čase som o exorcizme nevedel skoro nič. Ako väčšine ľudí, aj mne hneď napadli hollywoodske fi lmy. A hoci boli fi lmy ako Exorcista údajne založené na skutočných príbehoch, špeciálne efekty a fi lmové spracovanie sťažili rozlišovanie medzi skutočnosťou a fi kciou. V prvý deň kurzu som však prehodnotil všetko, čo som si o exorcizme myslel. Nielenže bola supermoderná trieda, v ktorej sa prednášalo o moci satana, zvláštnym prostredím pre kňazov, mníchov a mníšky rôznych rádov, ale ani pozorne počúvajúci študenti neboli tými poverčivými a puritánskymi kňazmi, akých vyobrazuje populárna kultúra. Keď som sa po prvýkrát stretol s otcom Garym, okamžite na mňa urobila dojem jeho úprimnosť a priamosť. Vzniklo medzi nami priateľstvo založené na silnej túžbe ponoriť sa do predmetu, ktorý sme študovali. Keď mi otec Gary porozprával podrobnosti o svojom živote, spisovateľ vo mne si uvedomil, že jeho príbeh predstavuje príležitosť nazrieť do sveta exorcizmu. Napadlo mi, že toto je možnosť, ako spoznať život exorcistu z pohľadu niekoho, kto práve začína. Pravda je, že písať o démonoch a o exorcizme nebolo mojou prioritou – napríklad mojej žene sa tento nápad vôbec nepozdával. Musím priznať, že boli dni, keď som premýšľal, či by nebolo lepšie, keby som to nechal tak, lebo som sa trochu obával, či aj do môjho života neprenikne nejaký neviditeľný „duch“. Napriek tomu, že som vyrastal v kresťanskom prostredí, mal som voči posadnutiu démonom veľmi nevyhranený postoj. V skutočnosti som bol v čase, keď som začal túto knihu písať, skôr kultúrnym katolíkom než praktizujúcim veriacim. Samozrejme, počas vianočných a veľkonočných sviatkov som chodil do kostola, ale inak som nebol tou najvhodnejšou osobou na rozhovory o hlbších tajomstvách viery. Môj prístup bol skôr novinársky – chcel som vedieť, čo katolícka cirkev v skutočnosti učí o exorcizme. A v prípade otca Garyho ma zaujímalo, čo privedie niekoho k tomu, aby stál v miestnosti zoči-voči démonovi, ak vôbec nejakí démoni existujú. Ako laika ma prekvapilo, že nie je veľa kňazov, ktorí by o exorcizme skutočne niečo vedeli. Toto sa týka najmä amerických kňazov. Väčšina, ak nie aj všetky, americké knihy o exorcizme boli zastarané, zväčša napísané v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. V Taliansku to však bolo inak a takmer okamžite som siahol po talianskych knihách, z ktorých väčšina bola napísaná po roku 2004 (napríklad Possessioni diaboliche ed esorcismo od otca Francesca Bamonteho či Il dito di Dio e il potere di Satana: L’ esorcismo od otca Gabriela Nanniho). Tieto knihy poskytujú nielen detailnú teologickú analýzu, ale aj opisy exorcizmov, ktoré v ich prípade pochádzajú z prvej ruky. Čím viac som čítal, tým som bol zvedavejší. Keď začal otec Gary vykonávať exorcizmy, mohol som k svojim poznatkom pridať aj jeho interpretácie. No vedel som, že ak chcem napísať tento príbeh, budem musieť vstúpiť do exorcistovho sveta, a to bolo možné len tak, že na vlastné oči uvidím exorcizmus. Môj prvý pohľad do zákulisia exorcizmov sa udial, keď som začal robiť rozhovory s exorcistami na ich „domácej pôde“. Tu a tam som zachytil útržok toho, čo prebývalo na druhej strane – skupina ľudí čakajúca na otca Tommasa pred sakristiou v Scale Sante; otec Bamonte utierajúci zo stoličky kaluž svätenej vody, aby som sa mal kam posadiť pri našom rozhovore; sedenie v čakárni u otca Carmineho, kým v jeho pracovni kričala a trieskala nejaká žena. Asi najviac ma udivovalo, že exorcizmy neprebiehali v nejakom zabudnutom kláštore niekde na vrchole kopca, ale priamo v srdci Ríma. Vlastne bolo celkom normálne rozprávať sa s exorcistom, zatiaľ čo okolo nás prechádzali skupiny turistov a fotografovali náboženskú ikonografi u v chráme. Jedným bizarným aspektom písania tejto knihy bol ostrý kontrast dvoch svetov – rozprával som sa s obeťou posadnutia alebo som počúval prebiehajúci exorcizmus a vzápätí som vyšiel do ostrého slnka zaplavujúceho ulice Ríma plné ľudí. Každý exorcista, s ktorým som sa rozprával, ma niečím očaril a spravil na mňa hlboký dojem. Páčilo sa mi chlapčenské vyžarovanie otca Bamonteho. Otec Nanni mal vzhľad fi lmovej hviezdy, a zároveň pôsobil nesmierne intelektuálne. Z otca Amortha, ktorý rád používal dramatické výrazy, sršala priateľskosť. Otec Carmine ma zasa dostal svojou úprimnosťou. Všetci boli trpezliví a veľkorysí bez ohľadu na to, koľko otázok som zosmolil vo svojej pomerne chabej taliančine. Ich otvorenosť som veľmi uvítal. Väčšina kníh, ktoré som prečítal, totiž všetko radila do pekných a jasne vymedzených škatuliek, ale ja som sa stretol s exorcistami s dlhoročnou praxou, ktorí mi povedali, že existuje veľa vecí, ktoré nie je možné objasniť. A tiež som sa stretol s obeťami. Tak ako otca Garyho, aj mňa prekvapila ich zdanlivá „normálnosť“. Zistil som však aj to, že sú to dôveryhodní a dokonca aj milí ľudia. Neboli to ľudia, ktorí sa snažia niekoho oklamať. Boli to čestní a úprimní ľudia, ktorí mali sami ťažkosti pochopiť, čo sa to s nimi deje. Keď som sa neskôr zúčastnil exorcizmu, tento pocit sa vo mne ešte umocnil. Mnohí ľudia predpokladajú, že exorcista je tu na to, aby dokázal, že ľudia sú posadnutí, no ja som sa po rozhovore s každým talianskym exorcistom len utvrdil v presvedčení, že opak je pravda. Takisto je mylná predstava, že cirkev je na jednej strane a šíri myšlienku, že duchovia existujú, kým na druhej strane stojí sekulárny svet, ktorý sa takéto myšlienky snaží vyvrátiť. Stačí sa v kníhkupectve prejsť po sekcii New age a hneď uvidíte, aké populárne je písať o anjeloch, smerovaní energie a astrálnom cestovaní, a to nespomínam, koľko je vo svete médií a rôznych „odborníkov“na komunikáciu s oným svetom. Keby nebolo ofi ciálne stanovených exorcistov, ľudia by aj tak chceli exorcizmy a navštevovali by rôznych zaklínačov, jasnovidcov či spiritualistov, aby ich domovy očistili od zlých duchov. V takomto svetle je určite dobrý nápad, že na exorcistickom kurze kňazom prednášajú aj psychológovia a iní experti. Písanie tejto knihy sa aj pre mňa stalo cestou. Pomohlo mi to znova nájsť vieru spôsobom, aký som neočakával. Za tie tri roky, ktoré som strávil písaním a zbieraním materiálu, som stretol veľa neuveriteľných ľudí, ako napríklad otca Garyho, ktorých oddanosť a služba trpiacim mi ukázali, koľko dobra môžeme urobiť, keď odložíme bokom svoje egá a začneme ľuďom pomáhať. Kým som písal, často som dostával otázky, či sa aj mne stalo niečo čudné. Okrem dvoch udalostí, ktoré pripisujem náhode – čudného buchnutia okenice v bezveterný deň a výpadku prúdu, ktorý ma pripravil o kus práce – som zažil niečo nevysvetliteľné. Raz popoludní som šoféroval domov. Práve som dokončil rozhovor so ženou, ktorá v tranze vrieskala na obraz Panny Márie, čo visel na stene. Odrazu sa mi auto zaplnilo vôňou kvetov. Podvedome mi napadlo: Ach, to je príjemné. Čo to tu tak vonia? Potom som sa pristihol pri tom, že sa usmievam. Spomenul som si, ako mi pred exorcizmom otec Bamonte povedal, že žene často prichádza na pomoc Panna Mária, a tak som počas jej výbuchu vyriekol krátku modlitbu s prosbou, aby jej Mária pomohla. Naozaj som si nemyslel, že by toto malé gesto malo nejaký vplyv na jej stav. Otec Bamonte vykonal exorcizmus a žena skoro hodinu kričala. V tom čase som si len hmlisto spomínal na to, že niektorí ľudia uvádzali v spojitosti so zjavením Márie a s inými mystickými zážitkami kvetinovú vôňu. Súvisela záplava kvetinovej vône v mojom aute nejako s tým, čo sa udialo pri exorcizme? Nebol som si tým istý. Vôňa určite neprichádzala zvonka (vtedy som totiž práve prechádzal okolo ovčej farmy známej svojím zápachom). Mohla to byť vôňa môjho osviežovača vzduchu (hoci nikdy predtým som ju necítil). Mohla to byť čuchová halucinácia. Neviem. No cítil som, že akékoľvek racionálne vysvetlenie je nepodstatné. Hoci tento zážitok trval len niekoľko minút, hlboko ma zasiahol. Bola to Mária (alebo nejaké anjelské stvorenie), ktorá mi dávala znamenie, že počula trápny výkrik osoby, čo sa pokúša vyrovnať s vlastnou vierou, aby mohla pomôcť inému človeku? Bol to impulz môjho podvedomia, aby ma presvedčilo o mojej vlastnej duchovnej potrebe? To sa asi nikdy nedozviem. Jedna vec je však istá. Nech to bolo čokoľvek, naplnilo ma to nesmiernou radosťou.