„Pán Truitt. Som Catherine Landová.“ „To nie ste vy. Mám jej fotografiu.“ „Je na nej iná žena. Moja neter India.“ Cítil na sebe oči ľudí z mesta, cítil, ako to všetko, celý tento podvod, zaznamenávajú. Bolo to neznesiteľné. „Potrebujete poriadny kabát. Toto tu je vidiek.“ „Iný nemám. Prepáčte mi. To s tou fotografiou. Mrzí ma to, ale môžem vám to vysvetliť.“ Takýto podvod pred celým mestom, opäť z neho pred všetkými spravili hlupáka. Srdce mu bilo ako šialené a z nôh akoby zmizla všetka krv. „Nemôžeme tu stáť celú noc. Nech ste ktokoľvek. Dajte mi svoj kufor.“ Podala mu ho. Vytiahol ruku z vrecka, na chvíľu pocítila jej teplo. „To je všetko?“ „Môžem vám to vysvetliť. Nemám toho veľa. Myslela som...“ „Nemôžeme tu stáť v snehovej búrke, kde na nás všetci... Nemôžeme tu zostať.“ V pohľade, ktorý na ňu uprel, nebolo ani stopy po teple alebo privítaní. „Začína sa to klamstvom. Chcem, aby ste si uvedomili, že to viem.“ Z vrecka vytiahol fotografiu, ktorú mu poslala, akoby fakt, že ju vyberie z vrecka, z nej mohol nejakým spôsobom spraviť tú plachú, domácky založenú ženu, čo na nej bola zvečnená. Pozrela na ňu. „Nech ste ktokoľvek, táto žena nie ste.“ „Vysvetlím vám to, pán Truitt. Neprišla som sem robiť z vás hlupáka.“ „Nie. Nič mi nevysvetľujte. Ste predsa klamárka.“