Zdrvujúco úprimná spoveď mladého muža hľadajúceho samého seba a svoje miesto v živote v emocionálnom, finančnom a morálnom chaose zvodov a nástrah života v súčasnom Londýne.

„A máš rád to, čo robíš, svoju prácu? Bavia ťa tie fondy, či čo je to?“ Pritlačil som na plynový pedál. Skôr než som mu odpovedal, chvíľu som premýšľal. „Nie, Ray, nebaví ma to. Mám rád ľudí, rád sa s nimi zhováram, páčia sa mi také veci, ktorých sa môžeš dotýkať, keď ich spravíš, a ktoré ti zostanú, pretrvajú. V mojej práci takých vecí veru nie je veľa.“ „Nechápem. Ak tam nezarábaš kopu peňazí, a k tomu ani tú robotu nemáš rád, tak potom prečo to robíš?“ „Pretože raz zarobím veľa, veľa peňazí. A potom budem môcť pokojne odísť z tej práce a robiť to, čo ma naozaj baví. Chcel by som napísať divadelnú hru alebo byť takým novinárom, čo píše o hrách iných autorov. Ak všetko vyjde, odídem z City a budem sa tešiť z toho, čo robím rád. A chcel by som to stihnúť, skôr než mi bude... asi tak tridsaťpäť rokov.“ „No ale to je fakt nahovno, Charlie. Ak ťa niečo nebaví, tak to predsa nerob. Neobsmŕdaj v tej robote dovtedy len preto, lebo raz ti niekto – možno – vypíše šek na tučnú sumičku. Ak chceš vedieť, tak podľa mňa je to, čo robíš, kurevsky šibnuté.“ „Vďaka, Ray. Vďaka za radu. Veľmi užitočná.“