Vstal a podal mi ruku. „Ďakujem.“ Potriasla som ju a zmeravela. Hlavou sa mi hnali obrazy tak rýchlo, ako sa zvykol točiť filmový kotúč, keď sa film v premietačke pretrhol. Zatočila sa mi hlava a zapotácala som sa. „Slečna Valentinová? Stalo sa vám niečo?“ Vytiahla som ruku z jeho dlane a priložila som si ju k hrudi. Trasľavým hlasom som povedala: „Nie, vôbec nie.“ „Zbledli ste ako stena.“ Odviedla som ho k dverám a dúfala, že to nepovažuje za nezdvorilé. Chvela som sa a dobre som vedela, že to vidieť. „To nič nie je. Naozaj. Zavolám vám.“ Sledovala som, ako odchádza po chodbe, a triasol sa mi pritom žalúdok. Keď som sa dotkla jeho dlane, videla som príbeh zásnubného prsteňa. Staromódny platinový prsteň s jemným filigránom a dvojkarátovým diamantom štvorcového tvaru. Prsteň, čo sa dedí.