Hazardná hra
1 / 7
Keď Herba Kovaka zavraždili, stál som vedľa neho. Presnejšie povedané, keď ho popravili. Po troch výstreloch zblízka, dvoch do srdca a jednom do tváre bol pravdepodobne mŕtvy, prv ako dopadol na zem, ale rozhodne predtým, ako sa strelec otočil a zmizol v dave na Veľkej národnej cene. Stalo sa to tak rýchlo, že Herb ani ja, ani nikto iný by nemal šancu tomu zabrániť. Vlastne som si ani neuvedomil, čo sa deje, kým mi Herb neležal mŕtvy pri nohách. Rozmýšľal som, či Herb stihol pochopiť, že mu hrozí smrť, skôr ako mu guľky vnikli do tela a ukončili jeho život. Pravdepodobne nie, a na počudovanie som to vnímal ako útechu. Mal som Herba rád. Lenže niekto dozaista nie.
Vrah Herba Kovaka zmenil plány všetkým, nielen jemu. Polícia sa pustila do prípadu ako zvyčajne – účinne, ale necitlivo zrušila jedno z najvýznamnejších svetových športových podujatí iba polhodinu pred začiatkom a požadovala, aby vyše šesťdesiattisíc sklamaných divákov niekoľko hodín trpezlivo čakalo v rade a nahlásilo svoje mená a adresy. „Museli ste mu predsa vidieť tvár!“ Sedel som za stolom oproti rozčúlenému policajnému inšpektorovi v reštaurácii, ktorú vyprázdnili a urobili z nej núdzovú vyšetrovaciu miestnosť. „Už som vám povedal. Nehľadel som tomu chlapovi do tváre!“ Znova som si premietol tých niekoľko osudových sekúnd a jasne som si pamätal iba zbraň. „Takže to bol muž?“ spýtal sa inšpektor. „Myslím, že áno,“ odvetil som. „Bol čierny alebo biely?“ „Zbraň bola čierna,“ povedal som. „S tlmičom.“ Zrejme im to veľmi nepomohlo. To mi bolo jasné. „Pán...“ detektív pozrel do notesa na stole, „pán Foxton, máte ešte niečo, čo by ste nám mohli povedať o vrahovi?“ „Nie,“ pokrútil som hlavou. „Všetko sa stalo veľmi rýchlo.“ Skúsil to inak. „Ako dobre ste poznali pána Kovaka?“ „Dosť dobre,“ povedal som. „Pracovali sme spolu asi päť rokov. Sme kamaráti z práce. Vlastne boli sme.“ Bolo ťažké uveriť, že je mŕtvy. „Kde ste pracovali?“ „Vo finančných službách. Boli sme nezávislí finanční poradcovia.“ Detektívovi sa oči div nezahmlili od nudy. „Možno to nie je také vzrušujúce ako jazdiť na Veľkej národnej,“ dodal som, „ale ani také zlé.“ Pozrel mi do tváre. „Jazdili ste na Veľkej národnej?“ spýtal sa uštipačne a usmial sa. „Áno,“ potvrdil som. „Dva razy.“ Prestal sa usmievať. „Ó!“ Veru Ó, pomyslel som si. „A druhý raz som ju vyhral.“ Nezvykol som rozprávať o svojom predchádzajúcom živote a tobôž chvastať sa ním. Vyčítal som si túto slabosť, no už ma trochu rozčuľoval policajtov postoj ku mne a k môjmu mŕtvemu kolegovi. Opäť pozrel do svojich poznámok. „Foxton,“ prečítal. Pozrel na mňa. „Hádam nie ten Foxy Foxton?“ „Áno,“ potvrdil som. Dlho som sa pokúšal zbaviť prezývky Foxy a radšej som mal svoje pravé meno Nicholas, ktoré sa podľa mňa väčšmi hodí k serióznemu životu v londýnskej štvrti City. „No toto,“ povedal policajt. „Vyhral som na vás zopár babiek.“ Usmial som sa. Pravdepodobne aj zopár babiek prehral, ale to som nechcel spomínať. „Už nejazdíte?“ „Nie,“ povedal som. „Už dávno nie.“ Naozaj som naposledy jazdil na dostihoch pred ôsmimi rokmi? Mal som pocit, akoby to bolo včera, no na druhej strane akoby odvtedy uplynul celý život. Policajt si zapísal do notesa ďalšiu poznámku. „Teraz ste teda finančný poradca?“ „Áno.“ „Nepokladáte to za pád v profesionálnom živote?“ Chcel som mu odpovedať, že je to lepšie ako byť policajtom, ale zahryzol som si do jazyka. Čiastočne som s ním súhlasil. Celý môj život bol tak trochu pád v porovnaní s tými závratnými okamihmi, keď som sa vrhal v Aintree ponad prekážky s pol tonou konského mäsa medzi nohami. „Komu radíte?“ spýtal sa. „Každému, kto mi zaplatí,“ odvetil som dosť bezočivo. „A pán Kovak?“ „Aj on. Obaja pracujeme pre firmu nezávislých finančných poradcov v City.“ „Tu v Liverpoole?“ spýtal sa. „Nie. V londýnskom City.“ „Pre ktorú firmu?“ „Lyall & Black,“ povedal som. „Máme kancelárie na Lombard Street.“ Zapísal si to. „Viete, prečo by chcel niekto zabiť pána Kovaka?“ Túto otázku som si uplynulé dve hodiny kládol dookola. „Nie. Vôbec nie. Každý mal Herba rád. Vždy bol usmiaty, spokojný. Bol stredobodom každého večierka.“ „Ako dlho ste ho poznali?“ ešte raz sa spýtal detektív. „Päť rokov. Prišli sme do firmy naraz.“ „Pokiaľ viem, bol americký občan.“ „Áno. Pochádzal z Louisville, z Kentucky. Dva razy do roka chodieval do Štátov.“ Inšpektor si všetko zapísal do notesa. „Bol ženatý?“ „Nie.“ „Mal priateľku?“ „Neviem,“ povedal som. „Mali ste homosexuálny vzťah?“ spýtal sa policajt s kamennou tvárou a očami upretými do notesa. „Nie,“ odpovedal som rovnako kamenným tónom. „Viete, že si to môžem zistiť,“ povedal a pozrel na mňa. „Nie je čo zisťovať,“ ubezpečil som ho. „Pracoval som s pánom Kovakom, ale žijem so svojou priateľkou.“ „Kde?“ „Vo Finchley. V severnom Londýne.“ Nadiktoval som mu adresu a on si ju zapísal. „Mal pán Kovak homosexuálny vzťah s niekým iným?“ „Prečo si myslíte, že bol gej?“ spýtal som sa. „Nemal manželku. Ani priateľku. Čo si mám myslieť?“ „Nemám dôvod myslieť si, že Herb bol gej. Vlastne viem, že nebol.“ „Ako to viete?“ Policajt sa rozhodne ku mne naklonil. Vybavil som si niekoľko situácií, keď sme s Herbom bývali v hoteli na finančných konferenciách. Nikdy sa o nič nepokúsil a občas flirtoval s miestnymi dievčatami a potom sa pri raňajkách chvastal svojimi úspechmi. Nikdy som ho nevidel v nijakej chúlostivej situácii so ženou, no ani s mužom. „Skrátka to viem,“ povedal som nepresvedčivo. „Hm,“ inšpektor mi očividne neveril a zapísal si do notesa ďalšiu poznámku . Naozaj som to vedel? Záleží vôbec na tom? „Mimochodom, ako by to menilo situáciu?“ spýtal som sa. „Veľa vrážd má sexuálny motív,“ odvetil detektív. „Kým nenájdeme niečo iné, musíme preskúmať všetky možnosti.“
Kým mi konečne dovolili odísť zo závodiska, bola už skoro tma a začalo pršať. Doprava na vzdialené parkovisko prestala fungovať, bolo som premrznutý, premočený, a kým som prišiel ku svojmu mercedesu, mal som všetkého plné zuby. Chvíľu som sedel v aute, no aj keď som vyrazil, premýšľal som o udalostiach dňa. Vyzdvihol som Herba z jeho bytu na Seymour Way v Hendone po ôsmej ráno a vybrali sme sa do Liverpoolu v skvelej nálade. Bol to Herbov prvý výlet na Veľkú národnú cenu a očividne sa na ňu tešil. Vyrástol v tieni dobre známych dvoch veží dostihového závodiska Churchill Downs, kde sa konávalo Kentucky Derby, ktoré bolo duchovným domovom amerických plnokrvníkov, ale vždy tvrdil, že pre dostihové stávky prišiel o detstvo. Pozýval som ho na dostihy už niekoľkokrát predtým, ale zakaždým odmietol. Tvrdil, že spomienky sú príliš bolestivé. Dnes, keď sme sa na diaľnici cestou na sever priateľsky zhovárali o práci, živote, nádejach i obavách z budúcnosti, však nebolo ani náznaku po niečom takom. Vtedy sme netušili, že Herbova budúcnosť bude taká krátka. Za tých päť rokov sme celkom dobre vychádzali, no väčšinou len ako kolegovia. Dnešok bol prvý deň sľubného hlbšieho priateľstva. A zároveň posledný. Sedel som sám v aute a žialil za svojím novonájdeným, ale rýchlo strateným priateľom. No stále som netušil, prečo by ho niekto chcel zabiť.