Kým si usporadúvala chaotické myšlienky, Milan sa rozplakal. Potichu, prezrádzalo ho len mierne chvenie pliec. Toto nečakala! Všetko možné, len nie plač. Inštinktívne ho objala. Bolo to také zvláštne. Cítil Gabikinu náruč, jej teplo, súcit... Konečne tu bol niekto aj preňho, aj jeho chcel ktosi vypočuť. Gabika zahla dozadu hlavu a zhlboka sa nadýchla. „Milan... Milan, no tak... Neboj, všetko sa raz utrasie. Chce to len čas. Obaja potrebujete čas.“ „Myslíš, že sa ku mne vráti?“ Doriti! Čo mu mám povedať? Musím si zachovať čistú hlavu. Gabike stekal po chrbte pramienok potu. Ako Milana upokojiť a zároveň neublížiť Denise? „Ja neviem, Milan, myslím, že to potrebuje čas!“ Toto nebola správna odpoveď. Teda, nie taká, akú Milan v tej chvíli potreboval počuť. Nádej! Chcel počuť, že má nádej.
