Vieme, že Kristus zomrel asi tri hodiny po tom, ako ho ukrižovali, ale Barbet sa pýta: „Ako je možné, že ukrižovaní dokážu prežiť zvyčajne niekoľko hodín, ba dokonca aj celé dni?“ Odpoveďou podľa francúzskeho chirurga je, že odsúdený mal možnosť meniť polohu tela, teda vyzdvihnúť sa a klesnúť, čo však sprevádzalo nevýslovné utrpenie rán v rukách a nohách, ktoré boli prebité klincami. Aby sme priblížili tieto strašné chvíle, prinášame technický opis veľkého francúzskeho chirurga: „Napätie v rukách savýrazne zmenšilo, kŕče povolili a na okamih ustúpilo aj dusenie, lebo sa obnovilo dýchanie. Potom prichádzala únava dolných končatín, čo nútilo odsúdeného znova klesnúť a to zasa spôsobilo ďalšie dusenie. Celá agónia prebiehala tak, že sa striedala poloha tela, ktoré ochablo a znova sa vzpriamilo, takže odsúdený sa striedavo dusil a potom chvíľku dýchal.“ Bolestné striedanie nakoniec ustalo pre vysilenie a nastala smrť. Barbet určil aj anatomické znaky tejto mučivej činnosti na plátne: „Hrudné svaly sú stiahnuté,“ opisuje Barbet, „celý hrudný kôš je posunutý vyššie a veľmi roztiahnutý na vrchole nádychu, bránica posunutá vzad smerom do brušnej dutiny a nad prekríženými rukami vidieť vyklenutie hypogastria, teda dolnej časti brušnej dutiny.“