Stopy vnútri svetla

Bola som mizerná učnica nihilizmu, nestotožnila som sa so žiadnymi teóriami ničoty, prenasledovala ma láska, nútila ma podriadiť sa jej vôli

Preto sa hlásim, kam patrím: k polnočnej krajine, obalenej hviezdami z blčiacich fakieľ

Čo sa nedá vykopať, treba vysnívať, spolu so zlatníckou dielňou a ukradnutou korunou kráľa, s listinami medzi šošovkami ďalekohľadu

Lebo o sebe sme sa dozvedali z cudzích kroník, dopátrali sme sa, kto sme, z textov nepriateľov

Chýbajú mi predkovia, otváram dvere a po mene ich vyvolávam z tmy: Ľudovít, Adela, Ján, Božena, Milan, Vladimír, kráčam im naproti stopami vnútri svetla

Stretávame sa za mestom, kde pouličné lampy obhrýzajú plechovky kokakoly, poprepletaní ramenami vytvárame prstenec okolo starých Slovákov, okolo Moravanov, mlčíme o tom istom

O ovci blúdiacej bez duchovnej trávy, o pastierovi so žalostným srdcom

Chýbajú mi svätí zjavujúci sa na zlatých velocipédoch v letiskovej hale, spirituálny peletón, otáčajúci vidlicami nášho príbehu v súkolí časuOpinio deorum, viera v tušené, otvárajúca budúcnosť medzi terminálmi, stuhovú slávnosť na konci aleje

Chýba mi národ Dážď božích písmen. Proglas

Padá dážď dažďov, virga, nikam nespadne ani kvapka

Len jeden, Konštantín, do nitky premoknutý úžasom zakláňa hlavu a otvára sa nebu

Žiarivá paténa tváre prehĺta hlaholy

Padá dážď božích písmen, mihotavé Jezuliatko

Zachytilo sa o hrdlo, preniká do hlasiviek, udomácňuje sa v lebke na obilí

Pod kazetový strop klenby kreslí štyri stĺpy, štyri strany sveta Matúš, Marek, Lukáš, Ján

Padá dážď dažďov, virga, padá dážď božích písmen, padá starosloviensky dážď  Vademecum

Naši svätí žili na nebi, mali tam svoje loviská, kadidelnice aj bárky, odtiaľ spravovali polia, knihy prepisovali z hviezd

Tí, ktorí zišli do údolí, boli z mäsa a kostí, pýtali si nocľah na podstienke, rozostavení v strážnych vežiach mysle, tak ako predtým, aj teraz chránia náš dych

Boja sa, že stratíme schopnosť kajať sa, zamieňajúc sindon za skartačný spis

Boja sa, že oslepneme, zatvárajúc oči pred zlom, vpúšťajúc ho hlavnou bránou do duše

Boja sa, že prídeme o seba, mávneme rukou nad trojvrším a za bieleho dňa prejdeme do jazyka cudzincov, strácajúc svoj portrét v dymovom okienku limuzín

Vo vresovisku ticha, kde čas plynie v nezávislých orbitách, noc čo noc

štiepu drevo, vymetajú popol, perlovou šnúrou bdenia držia pohromade kostru príbehu Vzbura Janka Kráľa

Maják v čiernej noci, lampa v zapadnutej izbe, kriak na zabudnutom hrobe som. Janko Kráľ

Kto krstí toho, kto sa vzbúri? Lavórik mesiaca ho krstí

Ponorí sa do Váhu, sám priúzky a krehký, nemôže stvoriť hrádzu Skúša len silu vzoprieť sa, nepoddať sa riave z výstrelov a hlasov

Nohami prepísať hlbinu, kým postavia šibenicu Otvoriť stavidlá

Vzbura je okamih, keď ruka otvorí železné dvierka a do ohňa vhodí rukopisy Text môže poslúžiť aj na zahriatie Na svetlo otvárajúce oči

Odvaha blčí šialene

Stále sa pokúšam domyslieť do konca odhodlanie pretrpieť sa k porážke, darovať sa namiesto tých bosonohých, čo majú srdcia v prachu

Pozdvihnúť plameň Dať sa zakliať a zverbovať Byť divný ako kríž a čiapka

Zhmotniť sa v šošovke odrážajúcej budúce deje, keď inej cesty niet

Ak nie je možné preskočiť, vzlietni Hviezdu na čele si zamaž popolom Pretepli zakliatych v ľade

Ver

Nad Tatrou sa blýska. Mystérium

Búrka ma naučila chvieť sa v letokruhoch, pýtať sa, či sa ocitnú v nohách jedného stola

Zapodievať sa pečaťami zo slov, ktoré vyjavujú abstraktné znamenia zneistenia, vyprázdňovanie priestoru Balans toho, čo mizne, ale nesmie sa stratiť

V plutve jazyka, v láske a kope iných habitov zo svetla, v myšlienke, ktorá dokáže ohnúť vesmír

Búrka ma naučila báť sa rozčesnutia, keď strom, zrazený k zemi, tisícami vesiel z lístia nevládze pohnúť archou

Prečkať značí zo všetkých ciest vynechať tie zlovestné, kde rastie hodváb oligarchie, noví ľudia s falošným vedomím a svedomím

Sväté veci hádžu psom, slovo národ im znie podozrivo a o Bohu uvažujú iba v súvislosti s podriadenými

Búrka ma naučila stať sa hymnou Vsiaknuť do seba mystérium, hymen budúcej tváre

Vstúpila do mňa postojačky Naskakuje do električky, beží lesom s rozpustenými vlasmi, spoznáva sa vo mne, keď spievam v zbore

Obdarúva ma slzami hrdosti za sen