6.

,,Mladosť sa ženie za šťastím a netuší, že práve mladosť je šťastie.“

(František Vymazal)

S chalanmi sme po krátkom čase na strednej zasadili prvé semená trávy. Záhradníctvo ma v tých časoch začalo celkom baviť. Dôsledne vybratá zemina s určitým pH, zodpovedne vybratá veľkosť kvetináčov, hnojív a to všetko okolo toho predsa len malo niečo do seba. Ako pri ostatných druhoch rastlín, aj pri tejto ide o to, koľko lásky dokážem dať tej rastlinke a ona sa mi potom odvďačí krásnymi plodmi. Na staré kolená sa chcem rozhodne venovať záhradníctvu! ,,Bude to pecka, konečne ma niečo zo srdca baví. Už sa teším na tie šišule, za ktoré budú prašule. Júj!“ – nieslo sa našimi naivnými vetami, oznamujúc svetu, že sme mu aspoň nejako užitoční. Starú rozheganú skriňu sme si prispôsobili podľa návodov posťahovaných z rôznych múdrych hláv, ktoré už čo - to vypestovali. Aj odfajčili. Dôležité bolo vybaviť skriňu dobrou ventiláciou a zaručiť, aby sa svetlosť vychádzajúca z lampy čo najmenej pohlcovala. Potom sme už len nastavili režim lampy a nechali to na osud. Občas nejaké to hnojivo, v každej fáze rastu iné. Koľko krásy je na tom svete. Hoci som dovtedy v živote nefajčil trávu, musel som uznať, že zarobiť sa na tom dalo vcelku slušne... Áno, veľmi slušne. Smejem sa dnes ako kotný bujak nad naším zmýšľaním v tých časoch. Sedemnásť rokov a neskutočne pestré vyhliadky do budúcna. Škola nás nebavila, ten otrepaný archaický systém učenia nám nedával žiadne praktické rady do života, tak sme si ich hľadali a vytvárali po svojom. Je jedno kto bol z bohatej, kto z chudobnej rodiny. Každý chcel zrazu zatočiť so systémom, chcel cítiť aspoň kúsok adrenalínu s tým spojeného. A tak sme robili hocičo, len aby sme sa cítili slobodní. Predávali sme trávu, zháňali sme najrozličnejšie steroidy, niektorí pankharti z môjho okolia okrádali druhých, iní kradli vlastným rodičom zo šuplíka a niektorí z nich klamali i sami seba, len aby presvedčili ostatných, že požičať peniaze práve im je priam boží čin. Dali ste im a odvtedy po nich zľahla zem. Mladé baby sa zase veľmi rady predávali za vtedajších dvesto korún a cítili sa tak krásne sebestačne. Vraj sa starajú o rodinu. Stredná škola je jedná veľká džungľa, ďalší krok ďalej od detstva. A my sme sa namiesto školskej dochádzky pokúšali rozbehnúť biznis s marihuanou. Vtedy som navštevoval svojich pár krásne zelených rastliniek častejšie ako zaprášenú triedu školy. Študovali sme návody a skúsenosti iných ,,growerov,, a špekulovali nad každým jedným detailom. Obdivoval som vtedajšiu etiku našej práce. Minimálne sme sa tvárili ako nekoneční profesionáli. Naokolo nás to bol samý záťah. Vietnamci, Cigáni, chlapci z ulice, ale aj väčšie ryby, všetkých brali skoro každý deň. Haly plné trávy neboli ničím nezvyčajným. Pri školských záťahoch stačilo človeka poslať pod okno s jedným vrecom, do ktorého by mohol chytať to veľké množstvo ,,géčok,, pekne zabalených v sáčkoch. Stredná bola jedno veľké THC stredisko – Stredisko Trávy a Hodiny Cibrenia. Nepomohli ani výstrahy, či štekoty psov. Sem-tam zlapali nejakého chlapca, aby sa mohli vychvastať do všetkých novín a médií naokolo aký sa im len podaril úlovok. Zatiaľ čo druhou stranou pekne potajomky nechali previezť niekoľko kíl heroínu. Alebo za ten istý deň poslali jediným zákonom ku dnu tisícky usporiadaných rodín. Jedna z výhod demokracie je, že môžete robiť akýkoľvek trestný čin, len o ňom nesmie nikto vedieť a nikto vás nesmie chytiť. Vláda v tomto mala vždy jasno. Vypestovaný materiál bolo neskôr treba skúsiť. A na kom inom, keď nie na sebe? S tým sme ako mladí podnikatelia nemali najmenší problém. I ja som sa vzdal uprostred svojich problémov v živote týchto predsudkov a pridal sa k povolaniu degustátor. Z listov sme uvarili mlieko, pretože to vtedy šlo tiež celkom na dračku. Najlepšie to šlo po pridaní masla, keďže v tukoch sa táto zázračná látka rozpúšťa najlepšie. Po jednom pohári nám udrelo do tých dutých hláv silou blesku a z obyčajných chalanov sa stali výstavné kusy v zoologickej. A keďže som nemal rád svoje vlastné konanie mimo kontroly tak som s tým sekol. Aspoň na dlhší čas. Nech skúšajú chalani. Každý z nás však definitívne doskúšal v momente, keď volala matka chalana, u ktorého bola planta. 'Kokot skurvený sopľavý, okamžite naklusaj domov, ty pripíč!' – ozval sa zo slúchadla hlas jeho diplomaticky hovoriacej matky a tým sa skončila naša úbohá kariéra dílerov. Ako veľkých inteligentov, ochotných spraviť čokoľvek pre peniaze nás ešte napadla geniálna myšlienka, že jej skúsime ponúknuť podiel na zisku, ale neskôr vzišlo aj z tejto alternatívy. Jednoducho povedané, naše prvé pokusy boli plytké rovnako ako naše neskúsené mysle. Neváhali sme urobiť hocičo len aby sa zarobilo, aby sme doslova ,,šli s dobou,,. Okrem trávy sme sa však neznížili na tvrdé drogy. Nikdy. I keď príležitostí na biznis s týmto masovým zabijakom bolo až-až. Vtedy a aj dnes boli pojmy peniaze, moc a sláva proste všade. Hlavy celkom domotané vzormi iných ľudí, falošnými víziami z trápnych klipov Ameriky, či smotánkových divadielok z našej domácej televízie. Myslím si, že tento vek je jeden z najťažších v živote človeka. Zo všetkých strán sa na decká valia štýly, názory, presvedčenia, často krát úplne krátkodobé a umelé a nakoniec sa stane, že mladý človek podľahne tomuto tlaku len preto, aby proste zapadol. Chcieť zapadnúť do sveta je moje vlastné nešťastie. Určite nie do sveta ostatných. Vtedy to ale bolo inak. Dávalo nám to určitý druh sily a istoty, že konáme tak ako ďalších milión tupých hláv na celom svete. Nič originálne sme vlastne nevymysleli. Uvedomoval som si to. Vedel som, že takto nemôžem ďalej. Že to nie je to pravé orechové, že to nie som ozajstný ja. Cez deň som robil zlobu, búšil do vreca a po nociach tvoril v tej dobe svoje najtajnejšie verše v noci pod lampou. Odjakživa vo mne driemali dve osoby. Jedna, ktorá volala po miery a tá druhá, ktorá volala po pravidlách ulice, biznise a úspechu. ,,Nikdy neopusti tú jedinú vec vo svojom vnútri, ktorú si vážiš. Nech sa deje čokoľvek. Uvidíš, že tá ťa vytiahne aj z toho najhlbšieho dna.“ – vravieval mi jeden môj starý učiteľ. Môžem s istotou povedať, že umenie mi dokázalo vždy nahradiť to, čo mi ostatný svet bral. Časom som si vytvoril svoj vlastný svet, svoj domov, kam som sa utiekal keď mi bolo najhoršie. Uzatvorený sám do seba dokázal som odolávať úderom života. Nastúpil som na vlastnú loď a odplával do neznáma, do krajiny nádherných dúhových farieb, obrazov, čarovnej hudby a hlbokej literatúry, či filozofie. Umením som dokázal vyjadriť svoje smútky, alebo naopak nechať odkaz svetu o tom, keď som práve kypel šťastím. Neskôr z toho vznikli rôzne diela, od rozhádzaných rýmovačiek, cez poviedky, úvahy až po kvalitnejšie poetické tvorby, či romány, pri ktorých nejednej osobe tiekli slzy. Zapáčilo sa mi vyjadrovať sa práve týmto spôsobom. Bol som pyšný sám na seba práve vďaka vlastnej tvorbe. Nepotreboval som k tomu nikoho, len pero a papier a mohol som začať. Dával som na hocijaký zdrap všetko zo svojho najhlbšieho vnútra. Keď nebol zdrap, postačila aj dlaň. Aj dnes je to pre mňa akýsi proces liečenia vlastnej osobnosti, vlastných pádov, sklamaní, či vyjadrenia vlastných radostí. Je to rozhodne lepšie ako ktorýkoľvek psychológ, nepotrebujem k tomu žiadne peniaze, vystačím si sám. Takisto je to určite lepší spôsob ako rozbíjanie nosov a lámanie kostí nevinným obetiam. Sám som tvorcom. A to ma oslovilo. Či sa to niekomu páči alebo nie, to dnes už vážne nie je mojím problémom. Napíšem vždy to, čo cítim a to stačí. Som to ja. Vlastne by som klamal, keby poviem, že to nerobím v prvom rade hlavne pre seba. Takisto ako pri každom svojom čine, keď som konal tak, ako som si vtedy myslel, že je najlepšie. Bol som to ja celou svojou podstatou. Božie decko. Nik v mojej situácii by nevyzeral lepšie, preto neľutujem ani jednu hanbu, ani jeden svoj nárek, bolesť, ani bolesť spôsobenú niekomu inému. Zapadnúť medzi ostatných ľudí je ten najväčší nezmysel aký môže človek chcieť. Byť ďalší z radu otrokov systému, otrokov svojich vlastných predsudkov a výsledkom očakávania druhých? Prečo by som mal zapadať do skladačky násilia, nenávisti, závisti a obmedzenosti? Do podoby, v akej je svet dnes nechcem zapadnúť. Preto urobím najlepšie ak budem čo najviac svojsky, čo najviac samostatne a kriticky zmýšľajúci človek. Nech je výsmech okolia akýkoľvek. Som to predsa ja, kto nesie následky. Som to ja, kto sa musí vysporiadať so svojím vlastným životom. Stavať si sám svoj vlastný chrám. Kúsok po kúsku, detail za detailom a do neho sa utiekať, keď je treba. Vešať si sem tie najkrajšie obrazy, ten najkrajší štýl umenia presne podľa predstáv, púšťať si hudbu lahodiacu môjmu sluchu, pozývať si sem osobnosti z minulosti, budúcnosti, prítomnosti. Ľudí, v ktorých spoločnosti sa cítim príjemne a hlavne znovu človekom. To je krásny spôsob ako sa nikdy necítiť opustený.