Cítila sa ako hviezda, keď večer s Otom prvýkrát vstúpila do Ministry. Spolužiačky o disko klube básnili už zopár mesiacov a ona, ona im mohla len ticho závidieť. Za všetko mohla mama. Aspoň stokrát sa jej pokúšala vysvetliť, že už dávno nič nie je také ako predtým, že diskotéky sa nezačínajú tak skoro ako za jej čias a ozajstná zábava sa rozbieha vždy až pred pol nocou. Nepočúvala ju, odmietala jej prosby, neverila, že tam chodia všetci, len stále dookola omieľala tie svoje trápne výhovorky. Že sa o ňu bojí, že nič nezmešká, že všetko má svoj čas. Nikdy po tých jej otrepaných, trápnych litániách nechýbala záverečná bodka. Noc mimo domu môže stráviť až keď bude dospelá, keď bude mať osemnásť. Osemnásť. Akoby ich tí ostatní mali. Včera večer tí, vlastne tie ostatné, konečne závideli jej. Nové sexi tričko, Ota, ktorý jej ho len včera poobede kúpil, super auto, z ktorého vystúpila. Aj to, že kým oni posedávali po schodoch a výklenkoch, ona sa nechala obsluhovať čašníkom vo V.I.P. Bol to jej večer. Jej prvá ozajstná diska, jej prvý chalan. Najkrajší v celom podniku. Postaral sa, aby zabudla na všetky nudné, doma strávené noci. Tie, ktoré presnívala, preležala v posteli. Naštvaná na mamu, od zlosti plačúca do vankúša. Už nemusela len snívať a plakať, nemala prečo. Žiarila šťastím, bola opitá z tanca, Otových obdivných pohľadov, vlastnej zaľúbenosti. Omámená z drinkov a dymu, ktorý sa prevaľoval v uzavretom priestore. Ani si nevšimla, kedy Oto zmizol. Vraj len na chvíľu odviezť kamoša. Nič viac, len to jej povedal Daro, keď sa vrátila z toalety. Otov kamarát s počernou pleťou, so zvláštnym prízvukom, ktorého jej predstavil hneď, ako vošli do klubu. Nepohol sa od nich ani na krok. Popíjal len nealko a striehol na všetko a všetkých. Až neskôr jej došlo, že robí Otovi ochranku. Nepýtala sa na dôvod, nemusela. Oto sa topil v prachoch. Darov striehnuci pohľad, svalnaté ramená a mlčanie. Možno aj preto mu uverila, svojej naivnej predstave o ochrankároch, dokonalých chlapoch z amerických filmov. Hlupaňa. Až teraz, postupne, kúsok po kúsku sa jej začalo vybavovať, čo sa stalo neskôr, keď sa Oto po ňu vrátil a priviezol ju k sebe domov. Spomenula si, ako nenásytne opätovala jeho bozky, ako sa nemotorne, červenajúc až za ušami, pokúšala o to isté, čo s ňou robil on. Jeden za druhým, hneď ako za sebou zabuchli vchodové dvere, začali zvliekať zo seba kúsky šiat. Páčilo sa jej, ako sa pritom šibalsky usmieval, ako jej pomedzi bozky hľadel do očí, ako hladil jej telo. Až kým nevošli do spálne, kým ju, už len v rifliach nezvalil na posteľ. Padla na čiusi ruku, zvrieskla a Oto sa začal bláznivo smiať. Tíšil ju ako malé dieťa, vysvetľoval a ona, ona mu uverila. Chľast a mariška, ktorú jej strčil do ruky, len čo sa posadila do auta... zamútili jej rozum. Osprostela, načisto musela osprostieť, keď súhlasila s tým, že sa bude pozerať, ako sa to robí, ako Oto s tým dievčaťom... Nereálna realita, kino naživo, červené otáčajúce sa kreslo, z ktorého polonahá zízala na zvíjajúce sa postavy, výkriky a potom ticho... tmu. Keď zatvorila oči. Každým pórom tela vnímala Otovo spotené, nahé telo, ktoré odrazu stálo vedľa nej, ruku, ktorou jej nadvihol bradu a bozk. Dlhý, maznavý. Odpútal ju od pohľadu na neznáme dievča, potácajúce sa do kúpeľne. Boli tam len oni dvaja, jeho ruky blúdiace po jej tele, prsty, rozopínajúce zips na rifliach. Odrazu to bol on, kto sedel a ona, ktorá stála. Chytil ju za boky, pritiahol bližšie k sebe a pomaly z nej zvliekol rifle aj s nohavičkami. Stiahla brucho, keď jej po ňom začal kĺzať jazykom. Zdvihol k nej tvár, usmial sa. Len na okamih. Tak zvláštne, tak, ako ešte nikdy predtým. Zvláštny bol aj jeho pohľad, akoby ju ním chcel zhypnotizovať. Nepovedal, čo sa chystá urobiť, keď jej pošepkal, aby si naňho sadla. Len ju ešte silnejšie chytil za boky. Žiadna rozkoš, žiadne slastné vzdychy, len výkrik. Bolestivý. Vydral sa z jej úst, keď do nej surovo vrazil. Pamätala si ho. A ešte smiech. Chrapľavý, odporný smiech dievčaťa opierajúceho sa o stenu pri dverách. Strapatej, zdrogovanej príšery, ktorá chvíľu na to už len sucho skonštatovala, že nemá jačať a má byť rada, že má prvú jazdu konečne za sebou. Pekne rýchlo. S niekým, kto sa vyzná, kto si dá záležať aby ju nenabúchal.

Bdel. Civel z postele na mesiac okrúhly ako peceň chleba. Ten z detstva. Kým vládala, pekávala ho v starej murovanej peci. Ešte teraz cítil jeho prenikavú vôňu ťahajúcu sa celým domom. Tá vôňa ju privolala späť. Mama. Vkradla sa do jeho myšlienok, nenápadne, s úsmevom na perách, celá v čiernom. Už vedela to, o čom jej nikdy nepovedal. Zatvoril oči a natiahol k nej ruku. Rozplynula sa skôr, ako sa jej dotkol. Posledné, čo videl, boli jej oči a v nich odraz toho, na čo chcel zabudnúť. Nevidomý. Vtedy bol, teraz chcel byť. Chcel navždy vymazať, čo sa v tú noc stalo. Prečo mu to pripomenula? Prečo práve dnes v noci? Obrátil sa na brucho a vankúšom si prikryl hlavu. Aby nevidel. Ale obraz toho večera bol čoraz jasnejší... Nechcel, bránil sa. Prijať, vracať. Matke jej lásku. Neznášal pohľad jej od sĺz červených očí, prosiaci o odpustenie. Vždy, keď ju niečím nahneval, vždy, keď na jej krik odpovedal ešte väčším, keď jej nemilosrdne zakaždým šplechol do očí, že nemala mať bastarda, že všetko je jej vina, že... Pochopil, prečo sa nenávisť vryla do jeho srdca ako nebožiec. V momente, keď si uvedomil, že jeho telo sa zmenilo, v ten deň, keď našiel malého Maťa z dolného konca dediny plakať pri zvonici, keď na zadku jeho nohavíc zazrel fliačik krvi. Ten fliačik krvi mu dal odpoveď, pripomenul, že už zopár týždňov kňaz nepoužil jeho zadok, že malý Maťo... Videl v ňom seba. Znova cítil bolesť v natrhnutom zadku a údery palicou. Nahradil ho. Bojazlivý, drobný, s dievčensky krásnou tváričkou. Len nedávno Maťovi zomrel otec, len nedávno sa mu narodil malý brat. Maťova mama bola sama. Tak ako tá jeho. Nemala muža, ktorý by ju ochránil, ktorý by ochránil svojho syna. Maťo nebol bastard a Maťova mama prespanka. Nie on, nie Maťo, nie ich mamy. Nezhrešili. To poznanie mu vyrazilo dych, tým poznaním tam pred stánkom Božím zavrhol Boha. Mal pätnásť, už o pár dní a mame povedal, že ich oslávi s kamarátmi. Nepýtala sa s kým a kde ten večer strávi. Bola šťastná, že sa po rokoch na ňu usmial, že ju objal. Netušila, že ju v tej chvíli, keď sa dotýkali ich telá, prosí o odpustenie. Za to, že ňou opovrhoval, za to, čo sa jej chystal spôsobiť. Slzy zmyl čas, bolesť zadusila nenávisť. K zvieraťu v čiernej sutane. K netvorovi, ktorý sa celé tie roky odvolával na Boha, Boží trest. Modlil sa, veril, kajal. Až príliš často. Príliš dôveroval Bohu a jeho služobníkovi. Pýtal sa. Aký to malo zmysel? Malý Maťo mu otvoril oči. Zlosť, pomsta. Vkradla sa mu do srdca, výčitkami zahŕňal Boha, pýtal sa, ako to mohol dopustiť, ako sa mohol, môže, pozerať na zverstvá svojho služobníka. Nepýtal si povolenie, neprosil o odpustenie, nemodlil sa, už nie. Veril. V tej chvíli bol o tom presvedčený, že jeho ruka je rukou Boha. Nie toho, ktorý ho zradil, nie toho, ktorého zavrhol. Našiel si vlastného. Kým sa pripití kamaráti po oslave rozliezali po domovoch, on zamieril do záhrady. Tráva stlmila jeho kroky, tma zahalila postavu popamäti kráčajúcu k neďalekej fare. Zastavil ho prúžok slabého svetla, vychádzajúci z okna na sakristii. Pousmial sa a zdvihol hlavu k oblohe posiatej hviezdami. Bohu, tomu zradcovi v mysli poslal správu, aby nezmeškal divadlo, aby si prišiel po svojho nehodného syna. Vyzul si topánky a potichu sa prikradol k dverám. Položil ich na trávu a potom sa zaprel do ťažkej mosadznej kľučky. Sám ju len pred pár týždňami namastil. Neprezradila ho, neprezradilo ho zablikanie sviečok horiacich na oltári. Bol tieňom medzi tieňmi, ktoré sa ťahali pomedzi starinou zapáchajúce lavice, tieňom postáv, vyskakujúcich s fresiek na stenách. Bol len dušou, lovcom zakrádajúcim sa za korisťou. Jeho korisťou bol kňaz. Kľačiaci na schodíkoch pred oltárom, mrmlajúci svoju poslednú modlitbu. Nemusel sa pýtať. Slzy v Maťových očiach mu povedali, že tam bude. Noc mala zakryť, čo spáchal v ten deň. Vedel, že sa bude kajať, modliť sa, vzpínať ruky k Bohu. Zíjať sa pred oltárom. Aby sám sebe odpustil, aby sám seba presvedčil, že nie je jeho vina, čo koná, že vinný je niekto iný. Netušil, že jeden z jeho vinníkov ním prestal byť, že sa rozhodol trestať. Neraz pitval pri potoku lapeného pstruha, neraz podrezával hydine krk. Ich oči... nemé, a predsa prosiace... nehľadel do ich vypleštených zreničiek, nikdy. V tú noc sa pozeral. Po celý čas. Keď sa bosými nohami opatrne priblížil k sadlom obrastenej postave v čiernom rúchu, keď jediným naučeným ťahom podrezával hrubý, vypasený kňazov krk. Keď vťahoval do nozdier plesňou potuchnutý kostolný vzduch a sladkastý zápach krvi, ktorá pohltila biely naškrobený kolárik. Sviečky. Ich plamene sa jemne zachveli, keď pomedzi zuby nenávistne precedil: „Pozdrav v pekle.“