Slnko už zapadalo, keď prekonali posledný kopec a uvideli pod sebou žmurkajúce svetlá ranča. Na miestach, kde Caroline chytilo slnko, mala pokožku rozpálenú a citlivú, a v šatách oblečených na holé telo sa cítila čudne. Jej spodná košeľa sa sušila prevesená cez operadlo bričky. Oblizla si pery a zacítila bahnitú chuť vody v jazierku. Jej vôňa im zostala na pokožke, vo vlasoch. Ešte cítila dozvuky ich milovania na brehu, pripadala si ťažká, rozpálená. Odrazu sa jej nechcelo vrátiť do domu. Túžila, aby ten deň trval naveky: milovať sa s Corinom za horúceho dňa v tieni stromov, zabudnúť na celý svet, nemyslieť na nič. Corin akoby jej čítal myšlienky – pritiahol opraty, zastavil koňa, chvíľu hľadel na svoj domov a potom sa otočil k nej. „Môžeme sa vrátiť? Si pripravená?“ spýtal sa. „Nie!“ vyhŕkla prudko. „Chcela by som, aby bol každý deň ako dnes. Cítila som sa ako v raji.“