„Povedal som ti, choď preč! Si opitá,“ trval na svojom neznámy mužský hlas. „Juraj, Ju... raj, prosím ťa... Som hladná.“ Iveta! Niet pochýb, žobroniaci hlas patril Romaninej sestre. „Ja nie som charita. Máme dohodu, zabudla si? Vypadni! Vypadni a ožratá mi tu viac nelez!“ „Pro... prosím. Nechaj ma tu. Po... poumývam, po... pomôžem.“ „Nie. Vypadni! Choď!“ Krik sa máličko zmiernil, keď opustili akú-takú intimitu kuchyne. Muž vytlačil ženu do reštaurácie, chytil ju pod pazuchu a zamieril s ňou k vchodovým dverám. Romana viac nepochybovala, že ide o jej sestru. V tej zúboženej tvári spoznala črty Ivety Agátovej, ženy, ktorá na štyri roky zmizla z jej života... z viacerých životov. Počkala, kým ju – zrejme majiteľ reštaurácie – vyvedie pred podnik. Potom sa zdvihla aj ona a vyšla za ňou.