„Je ti niečo, zlatko?“ „Chýbaš mi,“ povedala som a tiež som nemyslela len na bezuzdnú fyzickú lásku. Chcela som ho len obyčajne. Blížilo sa však ráno, ktoré mi vychádzajúcim slnkom neúprosne naznačovalo, že rozprávke je koniec a môj sen treba dosnívať. Každý deň sa s nocou stretne, chvíľu zápasí, ale nakoniec prehrá. Temnota s hviezdnou oblohou dá dušiam opäť priestor na snívanie. Vtedy zatvoril notebook, zložil si okuliare a pozrel na mňa zahmleným pohľadom potulného pocestného z Marseille. „Život nie je len biely alebo čierny, nie je v ňom len nedosiahnuteľné dobro a zhmotnené zlo, ale milión odtieňov širokospektrálnej sivej.“ Vôbec neviem, čo tým myslel. Porozumela som až šmátrajúcim rukám, zrýchlenému dychu a šepotu do vlasov. Napriek tomu, že to bol len klam.