Bezhviezdna tma
1 / 7
Západka na dverách sa pohla. Spočiatku sa len chvela, akoby ruke, čo sa ju pokúšala nadvihnúť, chýbali sily. Pohyb ustal a ja som si povedal, že som ho asi nevidel – že to bol len optický klam zrodený z horúčky –, keď sa odrazu s tichým šťuk nadvihla a dvere sa so studeným závanom vzduchu roztvorili. Na verande stála moja žena. Stále mala tú kvázisieťku na vlasy z vrecoviny, teraz posypanú snehom – z toho, čo malo byť miestom jej posledného odpočinku, zrejme absolvovala pomalú a bolestnú cestu. Rozklad jej uvoľnil črty tváre, dolná polovica klesla nabok a úsmev sa ešte rozšíril. Ten úsmev teraz vyzeral tajnostkársky vševediaco – a prečo by aj nie? Mŕtvi vedia všetko. Obklopovali ju jej verní dvorania. To oni ju nejakým spôsobom dostali zo studne. To oni ju podopierali. Bez nich by bola len duchom, síce zlovoľným, ale bezmocným. Oni ju však oživili. Bola ich kráľovnou a zároveň ich bábkou.