Hádam nič na svete nepôsobí tak smutne ako starecká vysilenosť. Môj úbohý priateľ. Koľko ráz som ho opísal, a teraz ten rozdiel! Reuma ho pripútala na vozík a po jeho kedysi okrúhlom brušku nezostalo ani pamiatky. Stal sa z neho krehký zoschnutý starček s tvárou popretkávanou vráskami. Iba havranie vlasy a fúzy nič nestratili zo svojho lesku, no úprimne povediac, bol to klam. Veľmi si však na nich zakladal, a ak som ho nechcel do hĺbky duše raniť, nesmel som ani slovom naznačiť, že poznám pravdu. Vždy totiž príde chvíľa, keď sú zafarbené vlasy až bolestne očividné. Kedysi sa mi nechcelo veriť, že ich čerň pochádza z fľaštičky, no dnes už táto teatrálnosť priam bila do očí a iba čo vzbudzovala dojem, že nosí parochňu a prikrášľuje si vrchnú peru, aby pobavil deti. Iba oči sa mu nezmenili, zostali také ako kedysi: múdre, žmurkajúce a v tejto chvíli – áno, nepochybne dojaté. „Ach, mon ami Hastings… Mon ami Hastings…“ Sklonil som hlavu a on, ako bolo jeho zvykom, ma vrelo objal. „Mon ami Hastings!“ Oprel si chrbát a s nachýlenou hlavou si ma obzeral. „Tak, tak. Stále ten starý dobrý Hastings… Štíhly ako jedľa, plecnatý, postriebrené vlasy… trés distingué. Dobre sa držíte, priateľ môj. A čo les femmes, ešte vždy javia o vás záujem? Ako je to s nimi?“
„Ale, Poirot,“ ohradil som sa. „Vari hneď musíte…“ „Ubezpečujem vás, priateľ môj, že ženský záujem je pre muža skúšobným kameňom – zistí, na čom je. Keď príde za vami mladučké dievča a milo, milučko sa vám prihovorí – to je koniec! ,Úbohý starý pán,‘ vraví si v duchu, ,musím byť k nemu milá, láskavá. Taký starý, to musí byť strašné.‘ Ale vy, Hastings… vous étes encore jeune, vy máte ešte možnosti. Veru tak. Len si musíte vykrútiť fúzy a vypnúť hruď, aby ste nevyzerali tak hanblivo. Už vás vidím, ako…“ Schuti som sa rozosmial. „Vy ste nenapraviteľný, Poirot. Ale ako sa vodí vám?“ „Ach, čože ja,“ hodil rukou Poirot a uškrnul sa. „Ako vidíte, som troska. Ruina. Veľa nechýba, aby zo mňa bol úplný mrzák. Ešteže som schopný sám sa najesť, ale inak sa treba o mňa starať ako o nemluvňa… umyť, uložiť do postele, obliecť… Enfin, príjemné to veru nie je. Teší ma už len jedno… že mám zdravé jadro, i keď navonok upadám.“ „Áno, máte to najlepšie srdce na svete,“ prikývol som. „Srdce?“ Poirot začudovane zdvihol obrvy. „Možno. Lenže teraz som nemyslel na srdce. Mozog, mon cher, mozog je jadro. Môj mozog… ešte funguje znamenito.“ Jeho slová ma utvrdili aspoň v tom, že ak mu aj nefunguje, rozhodne sa to neprejavuje skromnosťou. „Ako sa vám tu páči?“ odbočil som. Poirot mykol plecom. „Ujde to. Ritz to, pravdaže, nie je. Keď som sem prišiel, dali mi malú, zle zariadenú izbu. Presťahoval som sa do tejto za rovnakú cenu. Pokiaľ ide o jedlo, je tu tá najodpornejšia anglická kuchyňa, aká môže existovať. Ružičkový kel, obrovský a tvrdý, aký Angličania tak obľubujú, zemiaky buď nedovarené, alebo sa priam sypú, zelenina chutí ako voda, ani v jednom jedle štipka soli či korenia…“ Rezignovane zmĺkol. „Líčite to v hrôzostrašných farbách,“ podotkol som s úsmevom. „Neponosujem sa,“ odvetil Poirot, ale ponosoval sa ďalej. „A tá takzvaná modernizácia… narobili tu kúpeľní, všade samý kohútik, a čo z nich tečie? Letná voda, mon ami, takmer celý deň iba letná voda. A uteráky… škoda hovoriť. Tenučké ako vechtíky!“ „Nuž, aj staré časy mali voľačo do seba,“ poznamenal som zamyslene. Rozpamätal som sa na oblaky pary, valiace sa z kohútika s horúcou vodou v jedinej kúpeľni, ktorú Styles vtedy mal. Uprostred trónila ozrutná vaňa s mahagónovými bokmi. Spomenul som si aj na velikánske osušky a obyčajné ligotavé mosadzné kanvy, z ktorých sme si nalievali horúcu vodu do staromódneho umývadla. „Áno, človek sa nesmie ponosovať,“ zopakoval Poirot. „Zmieril som sa so všetkými nepríjemnosťami. Mám na to svoje dôvody.“ Odrazu mi svitlo. „Poirot, azda nechcete povedať, že ste… hm… na mizine! Chápem, vojna zasiahla aj investície…“ Poirot ma hneď zahriakol. „Kdežeby, priateľ môj. Finančne som na tom dobre; môžem povedať, že som bohatý. Nepriviedla ma sem šetrnosť.“ „To som rád,“ uľahčene som si vydýchol a pokračoval som: „Myslím, že vás chápem. S pribúdajúcimi rokmi sa človeka zmocňuje čoraz naliehavejšia túžba vrátiť sa do starých čias, pripomenúť si staré pocity. Návrat na tieto miesta je i pre mňa do istej miery bolestný, no oživuje vo mne stovky myšlienok a pocitov, na ktoré som už dávno zabudol. Myslím, že aj na vás to tak pôsobí.“ „Ani najmenej. Nič také necítim.“ „Boli to krásne časy,“ vzdychol som clivo. „Ako pre koho, Hastings. Pre mňa bol príchod do Styles St. Mary smutný a bolestný. Bol som utečenec, človek bez domova, bez vlasti, zranený, a žil som len vďaka pohostinnosti cudzej krajiny. Verte mi, neboli to veselé chvíle. To som ešte netušil, že Anglicko sa stane mojím druhým domovom a že práve tu nájdem svoje šťastie.“ „Máte pravdu, akosi som na to pozabudol,“ priznal som. „Presne tak. Vždy ste pripisovali vlastné pocity iným. Hastings bol šťastný – všetci boli šťastní.“ „Nie, tak to nie je,“ protestoval som s úsmevom. „Nech je to teda inak, ale pravdu nemáte,“ odvetil Poirot. „Keď sa v myšlienkach vrátite do minulosti, vhŕknu vám do očí slzy a zavzdycháte: ,Och, staré zlaté časy. Časy mojej mladosti.‘ No len si spomeňte, priateľ môj, a prídete na to, že neboli až také zlaté. Boli ste ťažko ranený, trápilo vás, že už nie ste schopný aktívnej služby, skľučoval vás otupný pobyt v sanatóriu, a ak sa dobre pamätám, na dôvažok ste si všetko skomplikovali tým, že ste sa zaľúbili naraz do dvoch žien.“ Zasmial som sa a očervenel som. „Pamäť máte teda obdivuhodnú, Poirot.“ „Taľafatky… A ešte si spomínam, aké melancholické vzdychy vami lomcovali, keď ste mi o tých dvoch rozkošných stvoreniach šepkali všelijaké pochabosti.“ „Keď už sme pri tom, viete, čo ste mi vtedy povedali? Vraj ani jedna nebude vaša, ale courage, mon ami! Možno sa spolu ešte vydáme na lov a potom si azda nájdete…‘“ Zovrelo sa mi hrdlo. Na ten lov sme sa naozaj vydali, do Francúzska, a tam som spoznal… Poirot ma jemne pohladkal po ruke. „Viem, Hastings, viem. Rana je ešte čerstvá. Ale nežite v minulosti, nevracajte sa späť. Tešte sa na budúcnosť.“ Roztrpčene som hodil rukou. „Tešiť sa? A na čo?“
„Eh bien, čaká nás práca, priateľ môj.“ „Práca? Kde?“
„Tu!“ Onemel som od údivu. „Pred chvíľou,“ začal vysvetľovať Poirot, „ste sa pýtali, prečo som sem prišiel. Možno ste nepostrehli, že som vám neodpovedal. Odpoviem vám teraz. Som na stope vrahovi.“ Vytreštil som oči ešte väčšmi a vzápätí mi blyslo mysľou, že mu preskočilo. „Myslíte to vážne?“ „Smrteľne vážne. Vari by som tak nástojil, aby ste za mnou prišli, keby to nebola pravda? Údy mi síce vypovedali službu, zato mozog, ako som už vravel, mám v bezchybnom stave. Nezabúdajte, že som sa vždy držal hesla ,Seď a rozmýšľaj‘. A rozmýšľať, chvalabohu, ešte môžem… to je vlastne jediné, čo môžem. Aktívnejšiu stránku nášho podujatia prenechám svojmu neoceniteľnému Hastingsovi.“ „Naozaj to myslíte vážne?“ Ešte vždy som neveril. „Ako že ma pred sebou vidíte. Znova sa púšťame na lov, Hastings, vy a ja, ako za starých čias.“ Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som plne pochopil význam jeho slov. Zdalo sa to neuveriteľné, ale nemal som dôvod pochybovať o Poirotovom zdravom rozume. Poirotovi zaihral na perách ľahký úsmev. „No konečne. Konečne som vás presvedčil. Sprvoti ste sa asi nazdávali, že mi mäkne mozog, čo?“ „Nie, kdeže,“ ubezpečoval som ho rýchlo. „Neveril som len preto, že toto prostredie, ľudia a vôbec… Akosi mi to nejde dokopy s vraždou.“ „Naozaj?“ „Všetkých tu, prirodzene, ešte nepoznám, ale…“ „A koho už poznáte?“ „Iba Luttrellovcov, potom akéhosi Nortona, pôsobí na mňa vcelku neškodným dojmom, a Boyda Carringtona. Ten mi je od prvej chvíle veľmi sympatický.“ Poirot prikývol. „Nuž, Hastings, ručím vám za to, že moje slová sa vám budú zdať rovnako neuveriteľné, i keď spoznáte ostatných.“ „Kto sú to?“ „Franklinovci – to je ten lekár s manželkou, potom jej ošetrovateľka, vaša Judith, ďalej istý Allerton, dobyvateľ ženských sŕdc, a slečna Coleová. Tá môže mať tak tridsať-tridsaťpäť rokov. Ubezpečujem vás, že všetci sú veľmi príjemní ľudia.“ „A jeden z nich je vrah?“ „A jeden z nich je vrah.“ „Ale prečo… ako… prečo myslíte…?“ V hlave sa mi odrazu vyrojilo toľko protichodných otázok, že som sa napokon nezmohol ani na jedinú. „Upokojte sa, Hastings. Začneme pekne po poriadku. Podajte mi, prosím, tú malú kazetu, čo je na skrini. Bien. A teraz kľúčik… tak…“ Odomkol kazetu na dokumenty a vybral z nej hŕbu strojom popísaných papierov a novinových výstrižkov. „Vo voľnom čase si to preštudujte. S výstrižkami by som sa nateraz veľmi nezaoberal. Sú to iba novinové správy o rozličných tragédiách, tu a tam nepresné a na niektorých miestach sugestívne. Aby ste získali o prípadoch predstavu, radšej si prečítajte stručný výťah, ktorý som urobil.“ Dychtivo som sa pustil do čítania.

Prípad A. Leonard Etherington Leonard Etherington. Neblahé návyky – drogy a alkohol. Svojrázna a sadistická povaha. Ženatý, žena mladá a pekná, v manželstve nešťastná. Všetko nasvedčovalo, že Etherington sa otrávil skazenými potravinami. Lekárovi sa to nevidelo. Pri pitve zistili, že príčinou smrti je arzén. V dome našli zásobu prášku proti burine, ale objednali ho dávno pred Etheringtonovou smrťou. Jeho ženu zatkli a obžalovali z vraždy. Krátko pred osudnou udalosťou udržiavala priateľské styky s istým mladým mužom, ktorý bol v štátnych službách a mal sa vrátiť do Indie. Nijaké známky nevery, iba nepochybná hlboká vzájomná sympatia. Mládenec sa po čase zasnúbil a oženil s dievčaťom, ktoré spoznal na ceste do Indie. Vyskytli sa pochybnosti, či list, v ktorom to pani Etheringtonovej oznámil, dostala pred manželovou smrťou, alebo po nej. Ona tvrdí, že pred smrťou. Dôkazy proti nej zväčša nepriame, iných podozrivých niet a nešťastná náhoda nanajvýš nepravdepodobná. Vďaka mužovej povahe a zlému zaobchádzaniu boli sympatie poroty na jej strane. Sudcovo poučenie poroty pred verdiktom vyznelo v jej prospech. Zdôraznil, že verdikt sa nesmie zakladať na pochybnostiach. Pani Etheringtonovú oslobodili, i keď podľa všeobecne rozšírenej mienky bola vinná. Neskôr sa jej žilo ťažko, lebo všetci priatelia a známi sa od nej odvrátili. Umrela dva roky po procese na predávkovanie uspávacími práškami. Záver vyšetrovania znel: smrť nešťastnou náhodou.

Prípad B. Slečna Sharplesová Stará dievka. Invalidná. Neznášanlivá, trpela bolesťami. Starala sa o ňu neter Freda Clayová. Slečna Sharplesová umrela na predávkovanie morfiom. Freda Clayová si priznala chybu, silnejšiu dávku jej vraj dala preto, že sa už nemohla dívať, ako ukrutne teta trpí. Názor polície – úmysel, nie omyl, no pre nedostatočné dôkazy nezačali ani trestné stíhanie.

Prípad C. Edward Riggs Poľnohospodársky robotník. Ženu podozrieval z nevery s podnájomníkom Benom Craigom. Craiga a pani Riggsovú našli zastrelených. Dokázalo sa, že guľky pochádzajú z Riggsovej pušky. Riggs sa sám udal na polícii. Vyhlásil, že to nemohol urobiť nikto iný, ale na nič si nespomína, lebo vraj z ničoho nič stratil pamäť. Odsúdili ho na smrť, rozsudok neskôr zmenili na doživotie.

Prípad D. Derek Bradley Mal pletky s mladým dievčaťom. Žena mu na to prišla a vyhrážala sa, že ho zabije. Bradley umrel na otravu cyankálim, ktoré mu ktosi dal do piva. Pani Bradleyovú zatkli a postavili pred súd. Nevydržala krížový výsluch a priznala sa. Odsúdili ju na smrť a obesili.

Prípad E. Matthew Litchfield Starý tyran. Žil so štyrmi dcérami. Držal ich nakrátko, nedával im peniaze. Keď sa raz večer vracal domov, pri zadných dverách ho ktosi prepadol a zabil úderom do hlavy. Počas vyšetrovania prišla na policajnú stanicu jeho najstaršia dcéra Margaret a priznala sa k vražde. Zabila ho vraj preto, aby mladšie sestry mohli začať vlastný život, kým nebude neskoro. Litchfield zanechal veľký majetok. Margaret Litchfieldovú uznali za nepríčetnú a zatvorili do Broadmooru, kde zakrátko zomrela.

Pozorne som čítal a v hlave som z toho mal čoraz väčší zmätok. Keď som odložil posledný list papiera, pozrel som na Poirota s otázkou v očiach. „No, mon ami?“ „Na Bradleyho prípad si spomínam,“ povedal som pomaly. „Čítal som o ňom v novinách. Jeho žena bola veľmi pekná.“ Poirot prikývol. „Jednako mi to musíte objasniť. Čo to všetko znamená?“ „Najprv mi povedzte, čo o tom súdite vy?“ Jeho otázka ma priviedla do pomykova. „Predložili ste mi opis piatich vrážd. Stali sa na rozličných miestach a v rozličných spoločenských vrstvách. Na prvý pohľad sa na seba ničím neponášajú. V jednom prípade ide o žiarlivosť, v druhom sa nešťastná žena usiluje zbaviť muža, v ďalšom sú motívom peniaze, štvrtý je, ak sa to tak dá povedať, nesebecký čo do pohnútky, pretože vrah sa neusiloval uniknúť trestu, a piaty bol vyslovene brutálny, spáchaný zrejme pod vplyvom alkoholu.“ Odmlčal som sa a potom som sa váhavo spýtal: „Unikla mi azda nejaká črta, ktorá je všetkým spoločná?“ „Nie, nie, vystihli ste to veľmi presne. Jediné, o čom ste sa hádam ešte mali zmieniť a nezmienili ste sa, je, že ani v jednom prípade nevznikli vážnejšie pochybnosti.“ „Nerozumiem…“ „Začnime hoci pani Etheringtonovou. Oslobodili ju, no verejnosť zostala i naďalej presvedčená, že to urobila ona. Proti Frede Clayovej nevzniesli ani oficiálne obvinenie, no ako ste videli, iná možnosť riešenia zločinu nikomu nezišla na um. Riggs vyhlásil, že sa nepamätá na vraždu ženy a jej milenca, a predsa sa nevynorila otázka, či to neurobil niekto iný. Margaret Litchfieldová sa priznala. Či nevidíte, Hastings, že podozrivý bol vždy iba jeden jediný človek?“ Zamyslene som zvraštil obočie. „Máte pravdu – lenže stále nechápem, čo konkrétne z toho usudzujete.“ „Hneď pochopíte. Už sme pri tom, čo ešte neviete… Počúvajte, Hastings, čo ak sa v každom z týchto prípadov vyskytuje istý cudzí prvok, ktorý je všetkým spoločný?“ „Aký prvok… ako spoločný…?“ Poirot rozvážne pokračoval: „Chcem sa vyjadriť čo najpresnejšie, Hastings. Poviem to takto: existuje istá osoba X. Ani v jednom z našich prípadov nemala – zdanlivo nemala – motív vraždiť. Pokiaľ som mohol zistiť, raz bola vzdialená od miesta činu dvesto míľ. No prezradím vám ešte voľačo: táto osoba, náš X, veľmi dobre vychádzala s Etheringtonom, začas žila v tej istej dedine ako Riggs, poznala sa s pani Bradleyovou. Dostal som sa k fotografii, na ktorej idú X a Freda Clayová spolu po ulici, a X bol nablízku, keď umrel starý Matthew Litchfield. Čo na to poviete teraz?“
Mlčky som sa naňho díval. „Áno, je toho trochu veľa. O zhode okolností možno hovoriť v dvoch prípadoch, povedzme, že aj v troch, ale v piatich… Nie, to je prisilný tabak. Nech sa to zdá hocijako nepravdepodobné, medzi tými piatimi vraždami musí byť dajaká súvislosť.“ „Teda predpokladáte to isté, čo ja?“
„Že vrahom je X? Áno.“ „Nuž, v tom prípade iste celkom rád urobíte so mnou ešte malý krôčik. Počúvajte: X je tu, v tomto dome.“ „V Styles?“
„V Styles. Čo z toho logicky vyplýva?“
Hoci som dobre vedel čo, odpoveď som nechal radšej na Poirota. „Povedzte to vy!“ Hercule Poirot vážne vyhlásil: „Že tu onedlho niekoho zavraždia – tu, pod touto strechou!“