Starena, ako vždy, mala obnaženú hlavu. Svetlé, prešedivené riedke vlasy, ako zvyčajne sýto napomádované, mala zapletené do myšacieho chvostíka a prichytené úlomkom hrebienka z rohoviny, trčiaceho na zátylku. Úder dopadol presne na temeno, čo napomohla jej nízka postava. Vykríkla, ale veľmi slabo, a zrazu klesla na dlážku, hoci ešte stačila zdvihnúť obe ruky k hlave. V jednej ruke ešte vždy držala „záloh“. Vtedy z celej sily udrel ešte raz, potom druhý raz, stále obuchom a stále po temene. Krv vyčľapla ako z prevráteného pohára a telo sa prevalilo horeznačky. Ustúpil, nechal ju padnúť a vzápätí sa sklonil k jej tvári; bola už mŕtva. Oči mala vytreštené, akoby chceli vyskočiť, a čelo i celú tvár mala zmraštenú a znetvorenú kŕčom. Položil sekeru na dlážku vedľa mŕtvej a hneď jej siahol do vrecka, opatrne, aby sa nezašpinil tečúcou krvou – do toho pravého vrecka, z ktorého minule vyberala kľúče. Bol pri plnom vedomí, zatemnenie mysle a závrat už pominuli ale ruky sa mu ešte vždy triasli. Neskôr si spomenul, že bol až veľmi pozorný, opatrný, ustavične dbal, aby sa nezašpinil...