Zvraštil som tvár a zmocnilo sa ma hlboké zúfalstvo. Spod bundy vytiahol obchytkanú hnedú obálku, otvoril ju, kľakol si ku mne a obsah vysypal na zem. Netušil som, čo to je. Vyzul mi topánky a stiahol ponožky. Potom sa tichým hlasom spýtal: „Máte informácie, ktoré potrebujem?“ Prikývol som. „Prezradíte mi ich?“ Ak by som vydržal pätnásť minút, mal som nádej, že miestna polícia dorazí, kým budem nažive. Odmietavo som pokrútil hlavou. Apaticky, akoby moja odpoveď nič neznamenala, sa pustil do práce. Vydrž pätnásť minút, opakoval som si v duchu. O tridsať sekúnd sa mi z hrdla vydral prvý výkrik. Krátko po ňom nasledoval ďalší a s každým nádychom ďalší a ďalší. Tiekli mi slzy a bolesť mi besnela v tele ako oheň. Trinásť minút, uvažoval som. Dvanásť... Lenže neubehlo ani šesť či sedem minút, hoci to nemôžem s určitosťou tvrdiť, keď som vzdychol: „Prestaňte! Prestaňte!“ Poslúchol. Povedal som mu všetko, čo potreboval vedieť. Zaznamenal si každú informáciu a vstal. V ľavej ruke sa mu hojdali kľúče od dodávky. V pravej zvieral pištoľ. Namieril mi zbraň do stredu čela a ja som pocítil úľavu, desivú úľavu, ktorá mala ukončiť moju bolesť. Muž o krok cúvol, žmurkol v očakávaní výstrelu a ja...