Zastavili na zastávke. Všimol si, že hneď vedľa je bilboard s jeho tvárou. Bol to preňho zvláštny pocit, vidieť svoj ksicht veľký dva krát tri metre. Pohliadol na starenku sediacu vedľa. Tá sa pozrela na bilboard a vzápätí naňho. „To ste vy!“ vykríkla. „Čože?“ tváril sa prekvapene Isla. „No na tom plagáte. To ste vy, nie?“ „Jáj, ahá. No hej. Som to ja.“ „Vy ste ten statočný vojak, čo ste boli aj v televízii.“ „Hm, tak neviem, či som statočný,“ usmial sa Isla. „Veď to hovorili.“ „Keď to hovorili, tak potom je to asi pravda.“ „Doma mi neuveria, že som sedela s takou slávnou osobnosťou.“ „Ale choďte, kde ja som slávna osobnosť,“ krútil hlavou Isla. „A čo, už vám je lepšie? S tou rukou a nohou.“ „Hm, áno. Hojí sa to dobre.“ „To je dobre, to je dobre,“ riekla žena a uprene, ba až skúmavo hľadela na Islu. Tomu to bolo časom už dosť nepríjemné a tak sa díval len z okna. Vydýchol si, keď žena vystúpila. Bola fakt čudná. Neuveriteľné, ako dnes televízia vymýva mozgy.