Eric vykríkol, lebo v tej chvíli prišiel aj o posledné zvyšky viery, že to, čo sa v miestnosti deje, nie je skutočné. Hrabal sa z vane, chcel sa odpratať na druhý koniec, preč od Campbella, a keď obrátil hlavu, Campbell sa zasmial, bol to tichý, šepotavý, naradostený chichot. Eric narazil kolenom do kohútika, píšťalou do keramického okraja vane a preletel cez okraj na dlaždice, nahý, mokrý a bezmocný, kým Campbell kráčal k nemu. Eric sa krútil na dlážke, chcel byť k nemu obrátený tvárou, aby sa aspoň pokúsil brániť. Campbell tam už nebol. Zmizla aj druhá vaňa a krvácajúci muž. Eric zostal sedieť na dlážke v mláčke vody a lapal dych. V tej chvíli znovu buchli dvere. Pokúsil sa vyskočiť na nohy, no pokĺzol sa, vyleteli mu päty a bolestivo sa udrel o kraj vane, zatiaľ čo z druhej strany dvier sa k nemu doniesol ženský hlas. „Pán Shaw? Ste v...“ „Som v poriadku!“ zakričal. „Nič sa nedeje.“ „Zdalo sa mi, že vás počujem kričať,“ naliehala. Siahol po župane a strhol ho k sebe, aby sa zahalil. „Nie, nie, už som sa okúpal. O chvíľu vyjdem von.“ Neisto sa postavil a natiahol si župan. Vrecká ho udierali do bokov, v každom mal umelohmotnú fľašu, do ktorej si nabral vodu. „Bola to zase len vízia,“ zamrmlal. „Neškodná ako tie ostatné. Zvykneš si na ne.“ Obrátil sa, že vytiahne z vane zátku, a stuhol s vystretou rukou. Na hladine sa vznášal obláčik hnedej tekutiny. Tabakovej šťavy.
