Nakládli sme na oheň. V blčivom slnku sa ploský kameň zdal dostatočne rozpálený na pečenie (určite by sa na ňom poľahky upražili vajcia). Prišiel k nám Marčinkovas s ovisnutými plecami. „Hady asi počuli, že sme si to s nimi rozmysleli,“ utrúsil kyslo. Všetci traja sme sedeli okolo nezapáleného ohňa ešte asi pol hodiny. Potom sa zrazu rozľahol Zarov hlasný výkrik. Nevideli sme ho, no videli sme Kolemenosa a Paluchowicza, ktorí sa smerom k výkriku rozbehli. Vstali sme a rozbehli sme sa aj my. Zaro chytil hada asi päťdesiat metrov od nás. Zvíjajúce sa telo pevne pritískal k zemi niekoľko centimetrov za hlavou a od námahy sa z neho lial pot. Veľkosť hada sa nedala odhadnúť, lebo z diery v piesku z neho trčalo len asi dvadsať centimetrov a sila skrytého metajúceho sa tela pomaly posúvala palicu k diere. Boli sme unavení, slabí, pomalí a ťarbaví, pobiehali sme dokola a plietli sme sa jeden druhému do cesty, keď sme chceli Zarovi pomôcť. Potom Paluchowicz zarazil svoju palicu niekoľko centimetrov za Zarovu. Vytiahol som remeň z pása nohavíc, oviazal som hada tesne pri diere a dvihol som. Lenže v diere bol z neho priveľký kus a vonku primalý. Ostali sme na mŕtvom bode. Vyriešil to Kolemenos. Švihol blýskavou sekerou a oddelil hadovi hlavu od tela. Ešte sa zvíjalo, keď sme ho vytiahli na slnko. Bol vyše metra dlhý, hrubý ako mužské zápästie, hore čierny a s krémovohnedým bruchom, ktoré pri krku bledlo do matnej krémovej belosti. Zaro zaujal úslužnú pózu. „Nech sa páči večera, chlapci.“