Bentrand sa viac nemohol dívať na zlomenú mladú dievčinu, ktorá nariekala v prachu kolbišťa. Pristúpil k nej a ticho sa jej prihovoril: „Vstaňte, drahá priateľka.“ Mladý muž k nej vystrel ruku a pomohol jej vstať. „Poďte, odvediem vás odtiaľto.“ Izabela sa oprela o jeho rameno a pomaly vykročila. „Odprevadím vás do paláca...“ „Nie, Bentrand. Chcem ísť domov. Teraz sa nechcem stretnúť s vojvodom!“ „Ale prikázal mi, aby som vás okamžite priviedol. Pozrite,“ kývol hlavou k tribúne, „díva sa na vás a je nahnevaný!“ Izabela pozrela na Reného Lotrinského. Stál tam a bol po celý čas svedkom hrôzy, ktorú prežila. Vedela, že jej nikdy neodpustí to, čo spravila, ale vôbec ju to netrápilo. Uprela naňho planúce zelené oči, ktoré ho súdili, a s hnevom povedala: „Nech sa len díva, Bentrand! Pramálo mi na tom záleží!“ Spupne odvrátila od vojvodu tvár. „Odveďte ma domov, priateľu,“ ticho poprosila a pridala do kroku, aby čo najrýchlejšie opustila bojové pole, ktoré dnes mnohým prinieslo iba utrpenie. Horúčkovito premýšľala. Cítila, že si potrebuje naplánovať každučký krok, ktorý odteraz urobí.