Za Modrými vrchmi, december 1849

„Tam je,“ povedal James, sňal si klobúk a prižmúril oči pred slnkom. Ruby sa očarená zahľadela na rozľahlé pastviny, zvlnené pahorky, kľukaté riečky a košaté stromy poskytujúce tieň. Obloha bola priezračne modrá, slnko zlátilo vrchovce stromov. „Je to raj,“ vzdychla. „Výstižné pomenovanie,“ prisvedčil James. „Nazveme to Rajské údolie.“ „Ten názov sa mi páči,“ súhlasila. „Alebo len Raj? Je to kratšie.“ James si opäť zacapil klobúk a s kyslou tvárou poznamenal: „Zaplatil zaň tvoj otec, preto máš právo pomenovať ho. Čudujem sa, že ti nezišlo na um Rubino alebo Niallovo údolie, či niečo írske, napríklad Donnyho údolie.“ Ruby si zahryzla do pery. Zachytila trpkosť v jeho hlase, doteraz si neuvedomila, že otcov dar je mu tŕňom v päte, lebo až do dnešného dňa vlastníctvo pôdy sotva spomenuli. Zadívala sa na manžela; nechcela si priznať, že o ňom vie tak málo, nechcela veriť, že vie byť taký výbušný a náladový. Od straty koní a zásob sa zmenil a po útoku na Kumali vedela, že nespáva najlepšie. V snoch ho mátali vojaci, ktorí ho prišli zatknúť, lebo zatajil mŕtveho trestanca, býval väčšmi namosúrený od strachu, že ich nastávajúci život bude navždy kaliť myšlienkami na to, čo sa stalo. Stále nad nimi visela hrozba zvád, a pretože Ruby ho ľúbila, uvedomovala si, že najlepším riešením je kompromis. „Áno, pôdu kúpil otec, ale do prenájmu ju dal rovnako tebe ako mne,“ pripomenula mu. „Máš také isté slovo pri rozhodovaní o názve ako ja – a, prosím ťa, nebuď namrzený!“ chlácholila ho. „Nie som namrzený,“ oboril sa na ňu, „iba mi lezie na nervy, že mi vlastná žena vždy protirečí a komanduje ma namiesto toho, aby držala jazyk za zubami.“ V Ruby vzbĺkol hnev, ale potlačila ho. Ak sa dá strhnúť, vyvolá iba ďalšiu hádku, a ona si nechcela pokaziť okamih, čo jej mal ostať v mysli ako pamätný. Prešli takú dlhú cestu, toľko toho pretrpeli, a ona bola ukutá z pevnejšieho materiálu, než aby sa poddala jeho náladám a zmarila spoločné plány tým, že sa vráti domov. „Tak teda Rajské údolie.“ Vysadol na koňa. „Idem pohľadať najvhodnejšie miesto na rozloženie tábora, kým sa nezotmie. Duncan s ostatnými sú ďaleko za nami, preto ostaň tu, kým sa nevrátim.“ Popchol koňa do cvalu a zakrátko sa scvrkol na bodku v diaľke. Ruby odviedla kone na šťavnatú pašu. Šušťanie trávy okolo nôh a vôňa stúpajúca z teplej zeme a rozšliapaných divých kvetov ani trochu nerozptýlili jej obavy. Táto zasľúbená zem splnila jej očakávania, no nový spoločný život a radosť, čo mala cítiť, skalila nielen manželova namrzenosť, ale aj zážitky z dlhej cesty. Vybledne ich láska, keď si vezme daň rastúca zatrpknutosť, odlúčenosť a tvrdý boj o prežitie? Alebo viera v ich zväzok a spoločné sny do budúcnosti prekonajú všetky prekážky? Neostávalo jej iné, iba sa za to modliť. „Pán nie šťastný. Kumali myslí pre mňa.“ „Je iba unavený a hladný. Len čo rozložíme tábor a dobre sa vyspíme, bude mať lepšiu náladu.“ Kumali sa zamračila. „On nemať rád čierna žena. Kumali radšej preč, preč.“ Ruby vzdychla. Pri spätnom pohľade by bolo možno bývalo lepšie, keby nebola nástojila na tom, že Kumali poputuje s nimi, no na svojom rozhodnutí nemohla už nič zmeniť. Kumali za to nemôže a skôr či neskôr sa s tým bude musieť vyrovnať aj James. Jej prítomnosť im však dosť komplikovala život, lebo Kumali ju nasledovala všade a nástojila, že bude spať čo najbližšie pri nej, čo im s Jamesom neposkytovalo veľký priestor na dôvernosti a zrejme bolo hlavnou príčinou jeho nevrlosti. „Pani Ruby?“ „Ostaneš s nami,“ povedala. „Jamesovi a mne sa zíde každá pracovitá ruka pri osídľovaní, stavbe a starostlivosti o čriedu. Len čo mu ukážeš, aká si užitočná, preberie sa zo svojich chmúr.“ Kumali sa so stiahnutým obočím snažila zo všetkých síl pochopiť. Odrazu jej tvár zmäkla a usmiala sa. „Kumali variť jedlo, dobre, dobre. Postaviť gunyah, chytať ryby a nájsť med. Pán mať rád Kumali skoro, skoro.“ „Dúfajme,“ utrúsila Ruby.

Kone a voly boli priviazané a pásli sa, chvostami a ušami odháňali dotieravé muchy. Fergal ležal vystretý pod stromom, tvár mal zakrytú klobúkom a chrápal. Duncan sedel v hlbokom tieni rebrináka, pohrúžený do knihy poézie, ktoré nosil ustavične so sebou. Psy dychčali v popoludňajšej horúčave, no ani na okamih nezabúdali na svoju povinnosť a ostro sledovali stádo. Ruby si sadla na konár na zemi a dívala sa, ako Kumali prikladá na oheň pod začadeným kotlíkom. Po údolí sa šírila vôňa vareného mäsa a priťahovala muchy a Ruby zišlo na um, či v ich novom domove nebudú na súmraku komáre, lebo na okolí bolo veľa močarísk. Odrazu sa ozval dupot konských kopýt, všetci vyskočili, a keď si Ruby zatienila oči pred slnkom, uvedomila si, že je to James. „Našiel som ideálne miesto,“ oznámil zadychčaný, keď zoskakoval z koňa. „Dosť ďaleko od stojatej vody, ale blízko rieky, takže budeme mať nadostač čerstvej vody. Je to asi päť míľ tamtým smerom,“ dodal a ukázal palcom ponad plece. „Je tam tieň pre zvieratá a dosť rovného terénu na stavanie?“ „Ruby,“ zastonal. „Viem, čo robím. Samozrejme, že áno.“ Ruby, právom pokarhaná, sa obrátila ku Kumali. „Pred odchodom si dáme iba čaj. Najeme sa, keď budeme tam.“ Kumali všetkým podala plechové hrnčeky s voňavým horúcim čajom, ktorý vypili čo najrýchlejšie, a James sa zatiaľ nadchýnal výhodami miesta, čo objavil, a zamýšľanými plánmi. Fergal a Duncan mali veľa otázok, a keď im James odpovedal, Ruby si všimla, ako sa k nej obracia chrbtom, okázalo naznačujúc, že ju vylučuje z rozhovoru. Ruby zamyslene vyťahovala s Kumali z pahreby upečenú walabiu, krájali ju na kusy a balili do mastného papiera. Jamesovu reakciu na jej nevinnú otázku si všimli aj ostatní: vo Fergalových očiach postrehla súcit a v Kumaliných zmätok. Musí sa naučiť držať jazyk za zubami, pozornejšie si všímať manželove nálady, snažiť sa porozumieť a podriadiť sa im, až kým ho neprestanú prenasledovať nočné mory, nezabudne na tragickú udalosť na ich púti a nebude znovu veselý ako predtým. Oheň zahasili a rozhrabali, kamene okolo neho nechali na mieste pre prípad, že by po ich odchode vyletela z pahreby zabudnutá iskra. Zapriahli voly, nadbytočné kone uviazali na dlhé vodidlá, ovce zohnali do kŕdľa a vyrazili na cestu. Keď slnko kleslo a začalo kresliť po oblohe oranžové, červené a žlté pásy, James prikázal zastať. Papagájovce, papagájiky a kakadu vo všetkých farebných odtieňoch škriekali a krúžili vo vzduchu cestou k svojim nočným bidlám. Galahy s ružovou hruďou sa hašterili v korunách stromov a rozvírené kŕdle krikľavozelených a žltých anduliek sa mihali a vznášali do výšky. Ruby stála vedľa Jamesa a upierala zrak na krajinu, čo sa mala stať ich domovom. Údolie tienil štvrťkruh pahorkov, husto zarastených lesmi. K západu sa kľukatila rieka, a hoci z pastvín bude treba vyklčovať buxusy a eukalypty, nachádzali sa na dobrej, úrodnej pôde s dostatkom trávy. Waratahy horeli šarlátovými kvetmi a zástup červených eukalyptov a dubov opisoval cestu rieky údolím. „Je to dokonalé,“ vydýchla. „Dobrá práca, James.“ Očividne prekonal predchádzajúcu namrzenosť, lebo odrazu sa usmial a objal ju okolo pliec. „Navrhujem, aby sme stavali na vyvýšenine, tesne pod vrcholom tamtoho oblúku pahorkov. Je to nad hladinou záplav a cez deň tam bude tieň.“ Prikývla, nadšená a rozhodnutá udržať ho v dobrej nálade. „Nemôžem sa dočkať, kedy si začneme stavať prvý domov.“ Uškrnul sa, posotil si klobúk do tyla a znova bol z neho známy bezstarostný James, do ktorého sa zaľúbila. „Myslím, že to si necháme do zajtrajšieho úsvitu,“ zašepkal jej nežne do ucha. „Poznám aj iné spôsoby oslavy príchodu domov.“ Obzrela sa, no ostatní boli zrejme zaneprázdnení. Zľahka ho štuchla do rebier a tiež sa usmiala. „Myslela som si, že si unavený,“ podpichla ho. „Nikdy nie som taký unavený, aby som nevládal ukázať svojej manželke, ako ju ľúbim,“ zašepkal, keď sa jej nosom obšuchol o líce. Chytil ju za ruku a obzrel sa. „Iba idem Ruby ukázať, kde chcem postaviť náš dom!“ zavolal na ostatných. „Postarajte sa o zvieratá. My sa čoskoro vrátime.“

Kumali položila sedlový vak a chcela ich nasledovať, ale zastavila ju Duncanova ruka. Obrátila sa k nemu uvedomujúc si, že v tvári sa jej zračí strach. „Nechaj ich samých, dievča,“ zašomral. „Máme tu kopu roboty a oni sa vrátia každú chvíľu.“ Kumali mu nerozumela. V obave pred jeho zámermi pokrútila hlavou a snažila sa vyslobodiť si ruku. „Kumali s Ruby,“ zabľabotala.
„Nie, dievča,“ nástojil a uchopil ju ešte pevnejšie. „Ruby je Jamesova manželka a občas potrebujú byť chvíľu spolu – sami.“ Kumali konečne pochopila. Zdvihla hlavu k Škótovi; z tváre mu nevyčítala nijaké nebezpečenstvo a prvý raz si všimla, že nie je škaredý ani násilnícky a pod hustou bradou zrejme dosť mladý. Keď uvoľnil zovretie, uvoľnila sa aj ona. „Kumali s tebou tlačiť ovce?“ „Hej, dievča,“ povedal láskavo a kútiky úst sa mu zdvihli v zriedkavom úsmeve. „Dovolím ti zaháňať ovce, ak nebudeš veľa rozprávať a budeš sa riadiť mojimi príkazmi.“ Kumali prikývla. „Kumali s tebou, kým vrátiť pani.“ Duncan ju zamyslene sledoval a šuchal si bradu. „Myslím, že bude lepšie, ak sa budeš chvíľu držať pri mne a nebudeš otravovať mladomanželov.“ Zrejme si všimol, ako Kumali stuhla, lebo rýchlo dodal: „Kým sa James a Ruby usadia v novom dome.“ „S tebou?“ Kumali vôbec nevedela, čo si ma myslieť o tomto čudnom mužovi, ani čo od nej vlastne chce. „Nebiť ma? Nerobiť pich-pich?“ „Hm. Hovoríš pich-pich. Veď si sotva dieťa. Čo si o mne myslíš?“ Tvár mu zmäkla. „Pozri, Kumali, chcem, aby si mi pomohla s ovcami, a ponúkam ti prístrešie na noc – nič viac. Nebudem ťa biť, nedotknem sa ťa, a ak si želáš, nebudem sa s tebou ani rozprávať. Chápeš?“ Duncan, čo sa staral o ovce, bol čudný, no už sa ho nebála. „Kumali s tebou tlačiť ovce.“ „Dobre,“ zašomral. „To by sme mali. A teraz ich ideme zahnať do ohrady, kým nám ich neuchmatnú dingovia. Poď, dievča, ukážem ti, ako sa naťahuje plátno.“

Ruby sa chichúňala a dala sa viesť pomedzi stromy a hore miernym tienistým briežkom. „Všetci vedia, čo máme za lubom.“ „Je mi to jedno,“ odvetil, zdvihol ju a utekal s ňou pomedzi stromy k strmšej časti svahu. Ruby sa smiala a objímala ho okolo krku, nadchýnajúc sa jeho silou a rozhodnosťou. James zadychčaný vybehol na plošinu chránenú eukalyptami a zložil ju na zem. Objal ju, a keď sa mu spomalil pulz, pobozkal ju. „Nezabúdaj, že sme na svadobnej ceste.“ „Ako by so na to mohla zabudnúť?“ Pod prstami cítila tlkot jeho srdca, a keď si ju privinul tuhšie, aj jeho žiadostivosť. „Ach, James,“ vzdychla. „Tak veľmi ťa ľúbim!“ Znova ju pobozkal; jeho pery v nej prebudili túžbu držať ho a byť v jeho náručí – cítiť na tele jeho ruky a časť jeho tela vo svojom. Klesli na zem, stratení vo vlastnom svete, a spolu dosiahli vyvrcholenie. Posteľou im bol matrac z eukalyptového lístia, strechou obloha posiata hviezdami, no bol to ich domov a ľúbostný akt, čo ich viazal k sebe navzájom aj k tunajšej divočine, bol pre Ruby vzácnejší než akýkoľvek drahokam.

Rajské údolie, Nový rok 1850

Prístrešok z kôry stál na širokej, rovnej plošine asi v tretine svahu. Kostru mal zhotovenú z eukalyptov s tvrdou kôrou, ktoré zoťali na okolí, hrubé, prekrývajúce sa pláty z mäkšieho čajovníka, pribité zvislo na kostru, tvorili steny. Na strechu použili drevené šindle, tuho zviazané popínavými rastlinami, a nahrubo pokryté chumáčmi suchej trávy. Do strminy za chatrčou vyhĺbili dieru a vznikla štvrtá stena; v tomto chladnom tmavom priestore uskladnili zásoby potravín, obilie a osivo. Kus hrubého plátna poslúžil namiesto dverí a jednoducho zhlobená okenica na jedinom okne chránila miestnosť pred hmyzom. Nábytok tvorila zmes toho, čo poskytol buš, a niekoľko kusov, čo si Ruby priniesla z domu. Posteľ zdobila prikrývka zošitá z kúskov látok po starej mame Nell, šál prevesila cez stoličku a na poličky na stene postavila vzácny porcelán, čo prežil dlhú cestu. Chatrč uprostred buša sa ani zďaleka nedala nazvať luxusnou, ale bol to domov a Ruby si spokojne pohmkávala, keď kráčala po hlinenej dlážke, vynášala misu so špinavou vodou z domu a polievala ňou výhonky v zeleninovej záhrade. Postála a obdivovala drobné zelené klíčky, čo sa drali z tmavej zeme, potom sa zahľadela ponad záhradu do údolia. V posledných týždňoch tvrdo pracovali a výsledkom ich úsilia bol nielen primitívne zhlobený prístrešok, ale aj ohrady pre zvieratá, čiastočne vyklčovaný výbeh pre kone a kuchyňa pod holým nebom, kde teraz pyšne stál jednoduchý stôl a päť stoličiek z hrubo otesaného dreva. Nad blčiacim ohniskom, o ktoré sa starala Kumali, stála bruchatá táborová pec, ťažké hrnce a panvice, čo jej ukul otec, viseli na hákoch neďaleko nej. Duncan postavil šopu pre bahnice, sliepky spokojne zobali v pevnom výbehu, kone a voly sa pásli spolu s ovcami. Fergal si zavesil medzi dva stromy pri rieke improvizovaný plátenný prístrešok a chodil tam chytať ryby – Ruby ho aj teraz videla sedieť na brehu a driemať s nahodenou udicou. „Šťastný nový rok, Ruby.“ S úsmevom sa obrátila a James ju zobral do náručia. „Prvý v našom novom domove,“ vydýchla. „Šťastnejší ani nemôže byť.“ Odtiahol sa, odhrnul jej uvoľnenú kučeru z vlhkého líca a zastrčil za ucho. „Necítiš sa osamelá po všetkých tých vašich rodinných oslavách v Parramatte?“ „Chýbajú mi, to áno,“ odvetila úprimne, „a bolo by úžasné znova ich vidieť, ale o tomto sme snívali a ja som spokojná.“ Objal ju okolo pliec a spolu hľadeli do údolia. „Keď vidím, čo sme dosiahli za taký krátky čas, cítim obrovské zadosťučinenie,“ povedal. „Len si pomysli, Ruby, sme prví bieli osídlenci v tomto údolí. Tisícky rokov tu čučalo a čakalo na nás. Čosi také človeka napĺňa obrovskou pokorou.“
„Pokorou? Teba?“ Zachichotala sa štuchla ho do rebra. „To akoby si o mne povedal, že som tiché, hanblivé dievča, ktoré by sa neodvážilo ani povedať husi bú.“ „Ako dobre,“ uznal zdráhavo. „Ale vieš, čo tým chcem povedať.“ Prikývla uvažujúc, že stará mama Nell a teta Alice sa museli cítiť rovnako pri pohľade na nekonečné míle prázdnoty a roky driny, čo mali pred sebou. Ale tá úvaha ju vôbec neľakala – vzrušovala ju. „Čas na darčeky,“ povedal James. „Veď nie sú Vianoce,“ zasmiala sa. „Haj keď sme zmeškali Vianoce, neznamená to, že ťa nemôžem obdarovať,“ odvetil a viedol ju späť do prístreška z kôry. Na posteli ležali balíčky previazané stužkami. „Kde sa tu vzali?“ opýtala sa nadšená a začala rozbaľovať prvý z nich. „Musel som ich schovávať celé týždne pod svojím sedlovým vakom. Dúfam, že pri brodení cez rieku sa nepoškodili.“ Bola tam krásna vyšívaná nočná košeľa od mamy a nové čižmy od otca, teta Sarah jej darovala teplý šál a strýko Walter jej poslal dve zlaté mince, čo rýchlo pridala do plechovej škatule a schovala za vrecia s obilím. „Tento je odo mňa,“ povedal a v očiach mu svietilo potláčané vzrušenie. Keď roztvorila hnedý papier a uvidela retiazku so strieborným medailónikom, zatajila dych. „Je nádherný,“ vzdychla. „Kúpil som ho pred odchodom v Parramatte.“ Zapol jej retiazku na krku. „Pomáhala mi ho vyberať tvoja mama. Dúfam, že sa ti páči.“ „Veľmi.“ Vášnivo ho pobozkala a potom ho vytiahla pred prístrešok. „Poď sa pozrieť, čo mám ja pre teba.“ Rozbehla sa dolu svahom a zastala až pri preľaknutom Duncanovi pohrúženom do knihy. „Ukáž mu to,“ vyzvala ho vzrušene. Duncan odtiahol plátno a na zvyčajne zachmúrenej tvári sa mu mihol náznak úsmevu. Krava stála, pokojne prežúvala, zvedavo si ich obzerala ligotavými hnedými očami a jej teliatko poťahovalo vemeno, ometajúc drobným chvostíkom. James pohladkal lesklú hnedo-bielu kožu. „Odkiaľ ju máš? A ako si ju sem dostala bez môjho vedomia?“ „Duncan ju priviedol od Lathamovcov, keď tam bol minulý týždeň, a držal ju na východnej pastvine až do dnešného rána.“ Lathamovci bývali na najbližšej farme, vzdialenej asi štyridsať míľ. James zvraštil čelo. „Je z dobrého chovu, a ešte teľa navyše, ale z čoho si ju, preboha, zaplatila?“ Ruby si nervózne oblizla pery. „Ocko mi dal pred odchodom trochu peňazí. Zaplatila som za ňu z nich.“ James sa na ňu zadíval, no z pohľadu sa mu nedalo vyčítať vôbec nič. „Koľko ti dal a prečo si mi o nich nepovedala?“ Ruby cítila, ako príliv šťastia pomaly opadáva. „Dal mi ich ako svadobný dar,“ vysvetlila potichu. „Neuvedomila som si...“ „Nie, ty si nikdy nič neuvedomuješ,“ prerušil ju trpko. Ruby si všimla, že Duncan sa vzdialil, zrejme stiesnený ich roztržkou. „Chcela som ťa prekvapiť,“ nástojila. „Prosím ťa, James, nehnevaj sa v taký mimoriadny deň.“ „Minula si peniaze, ktoré si nemôžeme dovoliť premrhať na niečo, čo nepotrebujeme,“ zahundral. „Peniaze, o ktorých som nemal potuchy. Čo ešte predo mnou tajíš, Ruby?“ V jeho strohom tóne znel potláčaný hnev. Tak si to vôbec nepredstavovala. Jeho prístup ju zmiatol, nevedela, ako si ho udobriť. Na tento okamih čakala niekoľko dní, nacvičovala si, čo mu povie, a predstavovala si ako zareaguje, a teraz je po všetkom. „Mám ešte jedno tajomstvo,“ priznala, „ale nepoviem ti ho, keď si takýto nazlostený.“ Strčil si ruky do vreciek, obruba klobúka celkom nezamaskovala zlostný výraz. „Von s tým, Ruby.“ Zhlboka sa nadýchla. „Mala som veľmi dobrý dôvod kúpiť tú kravu,“ povedala s vzdorovito zdvihla bradu, „a v nasledujúcich mesiacoch ukáže svoj úžitok.“ „Netuším ako.“ „Ťarchavé ženy potrebujú mlieko.“ Oči sa mu rozšírili od údivu. „Ty čakáš dieťa?“ Prikývla, no krásny okamih bol pokazený. „Myslím, že sa narodí v júni.“ Zložil si klobúk a zahrabol prstami do vlasov. „Ešte si nemôžeme dovoliť dieťa,“ zavrčal. „Máme kopu práce, potrebujeme toľko vecí.“ Ruby premáhala plač. „Dieťa nestojí veľa peňazí,“ povedala ústupčivo. „A pracovať môžem až do poslednej chvíle.“ Videl ako sa jej hrnú slzy do oči, a určite si uvedomil, aký je bezohľadný, lebo tvár mu zmäkla, keď sa váhavo usmial, a privinul si ju. „Je to isté?“ Prikývla, rástla v nej nádej, že konečne s ňou bude zdieľať radosť. Pobozkal ju na temeno. „Ach, Ruby,“ vzdychol, „na dieťa vôbec nie je vhodný čas a presvedčíš sa, že to s ním budeš mať ťažké, ale dala si mi najkrajší darček.“ Ruby sa k nemu pritúlila a počúvala sladké lichôtky, ale v srdci sa jej usídlila ťažoba. James jej hovoril slová, ktoré túžila počuť, no po jeho začiatočnej reakcii jej nezneli úprimne a vedela, že dieťa, čo nosí pod srdcom, medzi nimi všetko navždy zmení.

Pred tvárami im tancovali plamene, keď v ten večer sedeli pri ohni, a Kumali počúvala, ako sa muži snažia prekonať jeden druhého príbehmi o svojich dobrodružstvách. Všimla si, že Ruby je nezvyčajne zamĺknutá, a domyslela si, že sa s Jamesom zasa pre niečo pochytili. Kumali uvažovala, prečo je Ruby taká smutná, ale premáhal ju spánok umocnený pečenou zeleninou a kuracím mäsom. Slivkový nákyp bol veľmi chutný a oblizovala si ešte vždy zalepené pery. Vypili veľa vína a rumu, čo James kúpil od obchodníka, ktorý sa u nich zastavil cestou z Melbourne k Potoku na piatej míli, no po toľkom množstva alkoholu mala zvláštne ľahkú hlavu a neželala si nič iné, len sa schúliť pod prikrývku z oposuma a spať. Pomkla sa bližšie k ohňu, pohodlne sa uložila a vyžívajúc sa v teple, čo z neho sálalo, načúvala rozhovoru. Napriek odlúčenosti miesta sa pani Ruby a ostatní stihli zoznámiť s väčšinou vzdialených susedov, ba podaktorí ich navštívili pri tejto mimoriadnej príležitosti a prispeli niečím na hostinu. Boli tu dvaja miestni usadlíci, synovia Angličanov, ktorí sem prišli hľadať bohatstvo, kočujúci pastier oviec a dvaja honci dobytka, ktorí putovali na východ za novou prácou. Kumali si všimla, ako na ňu zízajú, a z ich pohľadov bolo jasné, že jej prítomnosť sa im nepáči, preto sa celý večer držala pri Duncanovi. „Prečo neostanete?“ opýtal sa James. „Je tu dosť roboty pre sto takých, ako ste vy.“ Starší z honcov dobytka sa zaškľabil. „Ideme tam, kde sú peniaze,“ prehodil. „Na východe platia lepšie a nie je to taký zapadákov.“ „Samozrejme, môžete sa slobodne rozhodnúť,“ povedal jeden z Angličanov. „Škoda, že tu už nie je toľko trestancov na prácu, lebo tí sa tak neokúňali, a čiernych nemá význam presviedčať, aby pracovali – sú to leňosi a len čo im dáte najesť, ujdú. Neviem, ako si poradíme teraz, keď nám pribudlo toľko nových jahniat.“ Kumali sa schúlila hlbšie pod prikrývku z oposuma, pri mužových pohŕdavých slovách sa roztrasená od strachu. Mala pocit, že s jej národom sa nikdy nezmieria a nepochopia ho, no nemala právo obraňovať ich ani seba – bude lepšie predstierať, že nič nepočula. Dvaja Angličania sa zmieňovali o Anglicku ako o domove napriek tomu, že tu žili vyše pätnásť rokov. „Porantaní prisťahovalci!“ zavrčal Fergal, rozvalený horeznačky, lebo po toľkom vypitom víne nevládal sedieť. „Prídete sem, no ešte vždy cítite potrebu držať sa za sukňu kráľovnej Viktórie. Ak sa vám tam tak páčilo, prečo ste odtiaľ vlastne odišli?“ „Dobrodružstvo, kamarát, to bol ten dôvod. Len škoda, že človeka nik neupozorní, aké je to tu primitívne.“ Pastieri oviec sa sťažovali na zlodejov, divých dingov a útoky domorodcov a honci zasa na zlodejov neoznačených teliat, čo sa v poslednom čase rozmohli po kraji ako pliaga. Duncan hovoril o chorobách oviec, ktoré vedia za niekoľko dní zdecimovať celé čriedy a niet proti nim pomoci, čo znamenalo, že pastieri, honci a osídlenci trávili celé dni v sedlách a strážili si zvieratá. „Žijeme ako Cigáni,“ zahundral. „Spíme pod stromami a každú noc inde.“ „Daj si ešte pohárik,“ ponúkol ho James, „dnes večer zabudnime na problémy. Mali by sme oslavovať.“ Plamene blikali a dohasínali a s nimi ustával aj hovor. Napokon sa všetci zakrútili do kabátov a kožuchov, aby im na kožu neprenikol nočný chlad, a zakrátko už chrápali. Kumali, ktorá si medzitým chvíľu pospala, ležala na chrbte a dívala sa na oblohu. Mliečna cesta bola tak husto posiata jagavými hviezdami, až mala pocit, že sa stačí načiahnuť a otrhať ich. Zahniezdená pod kožušinou sa odvrátila od nebeského predstavenia a zahľadela sa na spiaceho Duncana, ktorý ležal niekoľko krokov od nej. Bol rovnako dobrý ako jeho slová, správal sa k nej láskavo odkedy súhlasila, že ostane pri ňom; no aj tak pri pohľade naňho uvažovala, aké by bolo šuchnúť sa pod kožušiny, ktorými bol prikrytý, cítiť jeho objatie a podeliť sa s ním dôvernosti lôžka. V spánku mu tvár omladla, ustarostené vrásky a zvyčajná nevrlosť zmizli. Hľadela na jeho mocné šikovné ruky na kožušine: vedela, aké dokážu byť jemné, keď pomáhajú na svet jahňatám či zaobchádzajú s chorou ovcou alebo psom, videla silu v jeho tvári, rozhodnosť na jeho čele a pevnosť jeho širokých pliec. Občas jej pripadal čudný so svojou knihou básní či židovskou harfou – zavše zamĺknutý, ponorený do vlastného sveta, inokedy šťastný, že jej môže porozprávať o živote v Škótsku, kde pracoval pre niekoho, komu hovoril laird, a opatroval mu obrovskú čriedu oviec. Túžiť po ňom začala pred časom a teraz vnímala, ako sa pri pohľade na spiaceho muža čoraz väčšmi rozpaľuje. Jej pohľad akoby prenikol Duncanovi do snov, lebo odrazu otvoril oči. Mlčky na seba hľadeli. Kumali uvažovala, či nastal vhodný okamih pomknúť sa k nemu, no keď naznačila, že chce vstať, Duncan sa obrátil chrbtom a schúlil sa pod kožušinou. Položila si dlane na líca a sledovala, ako sa mu pri dýchaní dvíhajú a klesajú plecia, a bola spokojná, lebo Duncanove oči jej povedali viac než slová; a keď on usúdi, že nadišiel čas, aby sa spojili, ochotne k nemu príde.