Prípad Rembrandt
1 / 5
Glastonbury, Anglicko
Neznámy ešte nevedel, že ho udalosti tej noci napokon opäť vylákajú do boja. Jedna reťaz udalostí sa odohrávala za zamknutými dverami svetových tajných služieb a druhá vyvolala obrovský rozruch vo svetových médiách. Noviny písali o „lete lúpeží“, o najhoršej vlne krádeží umeleckých diel, aká sa v posledných rokoch prehnala Európou. Obrazy nevyčísliteľnej hodnoty mizli ako pohľadnice z pouličných stánkov. Vystrašení predstavitelia umeleckého sveta vyjadrovali zdesenie nad počtom lúpeží, ale ozajstní profesionáli medzi policajtmi sa úprimne čudovali, že je ešte čo kradnúť. „Ak zavesíte sto miliónov dolárov na mizerne stráženú stenu,“ povedal istý pracovník Interpolu, „je len otázka času, kedy si ich niekto odnesie.“ Bezočivosť zlodejov prekonala iba ich šikovnosť. O tej nikto nepochyboval. Polícia však obdivovala najmä ich železnú disciplínu. Nijaký únik informácií, žiadne machinácie zvnútra, ani jedna žiadosť o výkupné. Zlodeji kradli často, ale vyberali si – zakaždým zobrali iba jeden obraz. Neboli to nijakí amatéri, ktorí túžia rýchlo zbohatnúť, ani ľudia z oblasti organizovaného zločinu, hľadajúci zdroje financií pre podsvetie. Boli to znalci. Jeden unavený detektív predpovedal, že obrazy, čo zmizli počas toho dlhého horúceho leta, budú nezvestné celé roky, ak nie desaťročia. Je viac než pravdepodobné, dodal pochmúrnym tónom, že sa dostanú do Múzea stratených a verejnosť ich už nikdy neuvidí. Dokonca aj policajti žasli nad vynachádzavosťou zlodejov. Bolo to ako sledovať skvelého tenistu, ktorý vyhráva na antuke aj na tráve. V júni zlodeji podplatili nočného strážnika v Kunsthistorisches Museum vo Viedni a ukradli Caravaggiovho Dávida s hlavou Goliáša. V júli prepadli Picassovo múzeum v Barcelone, odkiaľ si odniesli Portrét Madame Canals. Už o týždeň nato zmizol z Matissovho múzea v Nice obraz Dom vo Fenouillet ; zmizol tak nebadane, až zmätení francúzski policajti nadobudli dojem, že obraz dostal nohy a odišiel sám. A potom, posledný augustový deň, nasledovala priam ukážková lúpež v Courtauldovej galérii v Londýne – tentoraz zmizol Autoportrét s obviazaným uchom od Vincenta van Gogha. Celá operácia trvala ohromujúcich deväťdesiat sekúnd a ešte pôsobivejší bol fakt, že jeden z lupičov, skôr ako ušiel oknom na prvom poschodí, urobil obscénne gesto smerom k Modiglianiho zmyselnému Ženskému aktu. Záznam z bezpečnostnej kamery sa ešte v ten večer stal najčastejšie sledovaným videom na internete. Bolo to primerané zakončenie katastrofálneho leta, ako sa vyjadril nešťastný riaditeľ galérie. Krádeže podľa očakávania vyvolali vlnu kritiky v súvislosti s nevyhovujúcim zabezpečením svetových múzeí. Times napísali, že nedávna vnútorná kontrola v Courtauldovej galérii odporučila presunúť van Goghov obraz na bezpečnejšie miesto. Riaditeľ však výsledky kontroly ignoroval a obraz nepremiestnil, lebo sa mu páčil tam, kde bol. Telegraph sa nedal zahanbiť a prišiel so sériou článkov o finančných problémoch veľkých britských múzeí. Upozornil na skutočnosť, že National Gallery ani Tate Gallery sa neunúvali poistiť svoje zbierky a namiesto toho sa spoliehajú na bezpečnostné kamery a zle platených strážcov. „Nemali by sme sa pýtať, prečo z našich múzeí mizne toľko veľkých umeleckých diel,“ vyjadril sa známy londýnsky obchodník s obrazmi Julian Isherwood, „skôr by nás malo zaujímať, prečo sa to nestáva častejšie. Sme svedkami postupného rabovania nášho kultúrneho dedičstva.“ Múzeá, ktoré mali prostriedky na zvýšenie bezpečnosti, ich rýchlo využili, no väčšina mohla nanajvýš zamknúť dvere a dúfať, že ich zlodeji obídu. Keďže v septembri sa nijaká lúpež nestala, umelecký svet si jednohlasne vydýchol a nahováral si, že to najhoršie už prešlo. Pozornosť obyčajných smrteľníkov zaujali vážnejšie záležitosti. V Iraku a Afganistane stále zúrila vojna a svetová ekonomika sa ešte vždy nachádzala na okraji priepasti; málokto sa pohoršoval nad stratou štyroch pomaľovaných obdĺžnikov plátna. Šéfka istej organizácie pre medzinárodnú pomoc odhadla, že za cenu zmiznutých obrazov by sa dali nakúpiť potraviny pre hladných Afričanov na niekoľko rokov. Nebolo by lepšie, pýtala sa, keby boháči vynaložili svoje nadbytočné milióny na niečo užitočnejšie ako na obrazy na stenách či v tajných trezoroch? Julian Isherwood a jeho kolegovia, ktorí žili z extravagantnosti bohatých, považovali jej slová za rúhanie. V starobylom pútnickom meste Glastonbury západne od Londýna v Somerset Levels by však našla ochotných poslucháčov. V stredoveku tam prúdili davy kresťanských veriacich, aby videli slávne opátstvo a postáli pod svätým stromom hlohu, ktorý údajne vyrástol na mieste, kde Ježišov učeník Jozef z Arimatie roku Pána šesťdesiattri zapichol do zeme svoju palicu. O dve miléniá ostali z opátstva iba majestátne ruiny. Zvyšky kedysi vysokej hlavnej lode dnes stoja uprostred zelene ako pomník na hrobe mŕtvej viery. Novodobí pútnici ich navštevujú zriedka, radšej sa vyštverajú na mystický kopec nazývaný Tor, alebo si prezerajú ezoterické obchodíky lemujúce High Street. Niektorí sem prichádzajú hľadať seba, iní ruku, ktorá by ich viedla. A hŕstka pútnikov skutočne hľadá Boha. Alebo niečo podobné. Christophera Liddella nepriviedol ani jeden z týchto dôvodov. Prišiel do Glastonbury kvôli žene a zostal kvôli dieťaťu. Nebol pútnik, ale väzeň. Dovliekla ho sem Hester – jeho najväčšia láska a najväčší omyl. Pred piatimi rokmi trvala na tom, aby odišli z Notting Hillu, lebo v Glastonbury chcela nájsť seba. A keď sa jej to podarilo, zistila, že bude šťastná, len ak sa s Liddellom rozíde. Iný muž by bol v pokušení odísť. A hoci Liddell vedel žiť bez Hester, nedokázal si predstaviť život bez Emily. Radšej zostal v Glastonbury a trpel medzi pohanmi a druidmi, ako by sa mal vrátiť do Londýna a stať sa vyblednutou spomienkou v mysli svojej jedinej dcéry. A tak Liddell potlačil smútok a hnev a kráčal ďalej. Ku všetkému takto pristupoval. Bol spoľahlivý. Lepšia mužská vlastnosť podľa neho neexistovala. Glastonbury malo aj svoje dobré stránky. Patril k nim Liddellov obľúbený podnik Sto opíc, kde varili pre vegánov a používali iba ekologicky čisté potraviny. Sedel pri svojom zvyčajnom stole a pred sebou mal rozprestreté noviny Evening Standard , ktoré mu slúžili ako ochranný štít. Žena v pokročilom strednom veku pri vedľajšom stole čítala knihu Dospelé deti: skryté problémy. V kúte rečnil pred skupinkou šiestich dychtivých študentov holohlavý prorok v rozviatom bielom pyžame o zenovom spiritualizme. Hneď pri dverách sedel zarastený tridsiatnik, ruky zopnuté ako pri meditácii, a upieral oči na tabuľu oznamov. Boli na nej zvyčajné hlúposti – pozvánka do Glastonburskej skupiny pozitívneho myslenia, seminár venovaný skúmaniu sovích vývržkov, vstup zdarma, a reklama na tibetské liečebné sedenia –, ale muž ich študoval s nezvyčajným záujmom. Pred sebou mal nedotknutú šálku kávy a otvorený notebook, ani toho sa nedotkol. Básnik hľadajúci inšpiráciu, pomyslel si Liddell. Polemik, ktorý čaká na príval zúrivosti. Liddell si ho skúmavo obzeral skúseným okom. Mal na sebe otrhané džínsy a flanelovú košeľu ako takmer všetci v Glastonbury. Tmavé vlasy stiahnuté do chvosta, oči takmer čierne, akoby zastreté. Na pravom zápästí hodinky s hrubým koženým remienkom. Na ľavom niekoľko lacných strieborných náramkov. Liddell hľadal tetovanie na rukách, ale nijaké neobjavil. Zvláštne, pomyslel si, veď aj staré matky v Glastonbury majú tetovanie. Nedotknutá pokožka tu bola rovnako vzácna ako slnko v zime. Prišla čašníčka a položila Liddellovi účet na noviny. Bola vysoká, celkom pekná, svetlé vlasy mala uprostred rozdelené pútcom a na tesnom pulóvri pripnutú ceduľku s menom GRACE. Lenže Liddell po rozchode s Hester stratil schopnosť prihovárať sa cudzím ženám. Okrem toho, v jeho živote teraz jedna bola. Tichá dievčina, ktorá mu odpúšťala všetky nedostatky a s vďačnosťou prijímala jeho city. Potrebovala ho rovnako ako on ju. Bola to dokonalá milenka. A veľké tajomstvo Christophera Liddella. Zaplatil v hotovosti – momentálne bojoval s Hester o kreditné karty a takmer všetko ostatné – a zamieril k dverám. Básnik/polemik si čosi zapisoval do poznámkového bloku. Liddell prešiel okolo neho a ocitol sa na ulici. Padala pichľavá hmla a kdesi v diaľke zneli bubny. Spomenul si, že je štvrtok, deň, keď sa v Assembly Rooms koná pravidelná šamanská terapia bubnovaním. Prešiel na druhú stranu a pokračoval ďalej okolo Kostola svätého Jána a farskej škôlky. Zajtra o jednej tam bude stáť medzi matkami a opatrovateľkami, aby pozdravil Emily. Podľa súdneho rozhodnutia nemal takmer nijaké práva. S dcérkou smel stráviť dve hodiny denne, čo stačilo iba na pár jázd na kolotoči a koláč v cukrárni. Hesterina pomsta. Zabočil do Church Lane, úzkej uličky, ktorú po oboch stranách lemovali vysoké tmavosivé kamenné múry. Jediná lampa ako zvyčajne nesvietila a v uličke bola nepreniknuteľná tma. Liddell mal v pláne kúpiť si malú baterku, akou si jeho starí rodičia svietili počas vojny. Zdalo sa mu, že za sebou počuje kroky, a obzrel sa. Nič to nebolo, pomyslel si, asi sa mu to naozaj len zdalo. Hlúpy Christopher, počul Hesterin hlas. Hlúpy, hlúpy... Ulička ústila do obytnej štvrte s terasovými domčekmi a radovou zástavbou. Henley Close na severnom okraji pri športovom ihrisku tvorili štyri domy so záhradami, o niečo väčšie ako ostatné. Po odchode Hester bola záhrada v čísle osem v čoraz horšom stave a susedia preto na Liddella stále častejšie zazerali. Strčil kľúč do zámky a odomkol si. Len čo vošiel do haly, ozvalo sa pípanie alarmu. Vyťukal osemciferný kód, aby ho deaktivoval – dátum a rok narodenia Emily –, a vyšiel hore schodmi. Dievčina čakala, ponorená do tmy. Liddell rozsvietil lampu. Sedela na drevenej stoličke, plecia zakryté hodvábnym šálom. Po oboch stranách krku sa jej hompáľali perlové náušnice, na alabastrových prsiach spočívala zlatá reťaz. Liddell zdvihol ruku a nežne ju pohladkal po líci. Zub času poznačil jej tvár prasklinami a vráskami, snehobiela pleť zožltla. Ale na tom nezáležalo, Liddell vedel, že ju dokáže vyliečiť. V sklenej kadičke pripravil bezfarebný roztok – dva diely acetónu, jeden diel propylénglykolu a desať dielov technického benzínu – a namočil doň vatový tampón. Keď ním krúživým pohybmi zľahka prechádzal po krivke jej poprsia, zahľadel sa dievčine do očí. A ona jeho pohľad s miernym úsmevom opätovala. Liddell odhodil tampón na dlážku a prichystal si ďalší. Vtom začul zdola zvuk, akoby šťukla zámka. Chvíľu nehybne sedel, potom zaklonil hlavu a zvolal: „Hester? Si to ty?“ Keď mu nikto neodpovedal, namočil čistý tampón do číreho roztoku a znova ním zľahka prešiel dievčine po prsiach. O pár sekúnd opäť počul zvuk, tentoraz bližšie, a uvedomil si, že v dome nie je sám. Rýchlo sa zvrtol na stoličke a v tieni pred dverami zbadal postavu. Pokojne vošla do ateliéru. Flanelová košeľa, džínsy, tmavé vlasy stiahnuté do chvosta, takmer čierne oči – muž z kaviarne. A zjavne to nebol básnik ani polemik. V ruke držal zbraň a mieril ňou Liddellovi na srdce. Liddell sa načiahol po nádobku s rozpúšťadlom. Áno, bol spoľahlivý. A preto mal čoskoro zomrieť.