Knihy
E-knihy

Ako som osprostel

Martin Page

Francouzský spisovatel - autor bestselleru "Comment je suis devenu stupide". V anglickém jazyku vyšel titul pod názvem "How I became Stupid" a v slovenském překladu pod názvem "Ako som osprostel".

SOFA, 2001
2-3 hodiny čtení
Nakladatel
SOFA, 2001

Blbci majú šťastie. Hlúposť je dar od Boha. Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské... A tak podobne...

Čti víc

87 Kč

Vyprodané

Zadejte e-mail a my vám dáme vědět, jakmile bude kniha dostupná.

Proč nakupovat na Martinus.cz?
  • poštovné zdarma k objednávkám od 999 Kč
  • více než 1500 výdejních míst
  • záložky ke každému nákupu

Doporučené tituly a kolekce

Více o knize

Blbci majú šťastie.

Hlúposť je dar od Boha.

Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské...

A tak podobne. Ľudia niekedy tvrdia, že najradšej by boli úplne sprostí, aby si neuvedomovali všetky hrôzy tohto sveta, lebo obmedzenci sa v živote menej trápia. Keby každý, kto vyslovil takéto želanie, mal možnosť naozaj osprostieť a zaradiť sa medzi tupcov, bez váhania by sa na to vykašlal. Veď kto by chcel byť terčom nadávok inteligentov a pozerať sa na svet pohľadom idiota? Nikto. Ale keď sa náhodou jeden taký nájde a ešte o tom napíše aj knihu...



Úryvok:

 Sadol si na lavičku vedľa starého muža, ktorý sa opieral o palicu so striebornou rukoväťou. Muž mal na hlave sivý plstený klobúk s čiernou hodvábnou obrubou, nepatrne otočil hlavu k Antoinovi, potom znovu zaujal polohu unavenej stráže. Antoine pozrel tým istým smerom, chvíľu nič nevidel, ale keď prižmúril oči a zaostril, objavila sa pred ním mladá žena. Skúmala Antoina, sklonila hlavu a prezerala si ho, akoby bol nejaká socha, potom mu podala ruku. Reflex zdvorilosti mu kázal stisnúť ju. Chcel hovoriť, ale položila mu prst na ústa, pokynula mu, aby vstal a nasledoval ju. Vzdialili sa od lavičky aj od starca.

 „Hľadám priateľov,“ dievča pozrelo na Antoina a potom dookola.

 „Ako vyzerajú?“

 „Možno ako ty. Vyzeral si dosť zaujímavo, keď si sedel na lavičke, tak som si povedala, že budeš chcieť byť mojím priateľom. Vyzeráš, že si dobrej kvality. Vynikajúcej kvality.“

 „Vynikajúcej kvality... Ako by si hovorila o šunke.“

 „Nie, nie o šunke, ja nejem mäso.“

 „A svojich priateľov ješ?“

 „Už nemám priateľov, sleduj ma trochu. Keď ti hovorím také šokujúce veci, musíš sa ma pýtať, prečo.“

 „Agent mi zabudol poslať scenár. Takže... prečo?“

 „Čo prečo?“ veľmi presvedčivo zahrala údiv.

 „Prečo už nemáš priateľov?“

 „Spráchniveli. Nevšimla som si, že majú dátum spotreby. Na to treba dať pozor. Začali sa na nich prejavovať známky hniloby, dosť nechutné zelené škvrny. A čo hovorili, začalo naozaj smrdieť.“

 „To môže byť nebezpečné.“

 „Áno, mohli ma nakaziť salmonelou.“

 „Hodila si ich do smetia?“

 „Nebolo treba, sami sa vrhli do svojho debilného života.“

 „Si prísna.“

 „Prepáč, toto nemáš v texte, mal si povedať: «Si fantastická.»“

 „Na poslednú chvíľu sa zmenil scenár.“

 „Vždy sa všetko dozviem až posledná!“

 Dievčina zrazu vstala a udrela sa do čela. S naširoko otvorenými očami a mierne zničene pozrela na Antoina.

 „Zabudli sme predstavovaciu scénu! Zabudli sme predstavovaciu scénu! Musíme to zahrať odznova. Poď, vrátime sa na lavičku.“

 „Vieš,“ zastavil ju Antoine. „Môžeme sa predstaviť teraz a potom to prestrihať. Bude to kratšie.“

 „Máš pravdu. Poďme chvíľu bez slova a predstavme sa. Akcia.“

 Chodili po chodníčkoch parku, po trávnikoch, pozerali si stromy, vtákov. Počasie bolo príjemné, vzduch bol jasný, takmer sa trblietal. Ešte nikdy nebol september taký príjemný; naivne ignoroval prichádzajúcu jeseň, zostával verne na nohách a spaľoval posledné sily leta, akoby bolo nekonečné.

 „Och,“ povedala deva spontánne, „volám sa Clémence.“

 „Teší ma,“ veselo povedal Antoine, „ja som Antoine.“

 „Som rada, že ťa spoznávam,“ stisla mu ruku a po chvíľke ticha pokračovala, „teraz, Antoine, začneme od chvíle, keď si povedal, že som fantastická.“

 „Povedal som, že si prísna.“

 „Si nespravodlivý. Ty nikdy nikoho nesúdiš?“

 „Snažím sa, ale je to ťažké.“

 „Podľa mňa môžeme rozumieť aj súdiť. Súdime len na svoju obranu, veď kto sa usiluje pochopiť nás? Kto chápe tých, čo chcú pochopiť?“

 „Lacenaire vravel, že jediní spôsobilí súdiť sú odsúdenci.“

 „Dobre, takže my sme odsúdenci,“ povedala Clémence a rozhodila ruky. „Vždy som bola odsúdená, odmalička ma odsudzovali tiché verdikty. Pekné, čo hovorím, že?“

 „Napríklad?“

 „Napríklad, všetko. Celá spoločnosť je rozsudok proti mne. Práca, štúdium, moderná hudba, peniaze, politika, šport, televízia, manekýni, noviny, autá. To je dobrý príklad, autá. Nemôžem sa bicyklovať, kde chcem, chodiť, kam chcem, užívať si mesto: autá odsúdili moju slobodu. A smrdia, sú nebezpečné...“

 „Súhlasím. Autá sú pohromou.“

 Kúpili si cukrovú vatu. Trhali ružovú hmotu, štipkali, rýchlo ju zhltli a oblizovali si pery a prsty.

 „Ďalšia vec,“ povedala Clémence. „Myslím, že svet, samozrejme okrem tých sociálnotriednych vecí, je rozdelený na tých, čo chodia na párty, a tých, čo na párty nechodia. A toto rozdelenie ľudstva, ktoré pochádza zo strednej školy, pretrváva v iných formách po celý život.“

 „Mňa nikdy nepozvali na párty.“

 „Ani mňa. Báli sa, lebo som hovorila, čo som si myslela a myslela som si dosť zlého o mojich spolužiakoch. Skoro každého som neznášala. Bolo to geniálne. Ale teraz si už všimli, akí sme fantastickí a chceli by nás pozvať na párty pre dospelých a tváriť sa, že sa nič nestalo, že sme na všetko zabudli. Ale nie, my tam nepôjdeme.“

 „Možno si len ukradnúť čajové pečivo a fľašku Fanty.“

 „A dať im všetkým ranu do lebky baseballovou pálkou,“ názorne predviedla Clémence.

 „Dorazíme ich golfovými palicami, to je elegantnejšie.“

 „Pôvabné a na úrovni!“

 Vyšli z parku a stále sa rozprávali. Kráčali bok po boku, Clémence poskakovala, zbierala kvety, tlieskaním prenasledovala vtáky. Bola asi v Antoinovom veku; chvíľu bola veľmi seriózna a o sekundu neskôr bezočivá a nenútená, jej osobnosť sa neprestajne menila. Roztiahla ruky a s nevinným výrazom vykríkla:

 „Prečo by sme nemali mať právo kritizovať, myslieť si o ľuďoch, že sú svine a debili, aby sme nevyzerali zatrpknuto a žiarlivo? Všetci sa správajú akoby sme si boli všetci rovní, bohatí, vzdelaní, mocní, bieli, mladí, muži, šťastní, zdraví, a mali veľké auto... Veď to nie je pravda. Takže mám právo hulákať, mať zlú náladu, neusmievať sa stále blažene a povedať si svoj názor, keď vidím niečo nenormálne a nespravodlivé, a dokonca aj urážať ľudí. Je mojím právom hundrať.“
v„Áno, ale... unavuje to. Dajú sa robiť aj lepšie veci, nie?“

 „Máš pravdu,“ pripustila Clémence. „Míňať energiu na niečo, čo za to nestojí, je hlúposť. Treba si nechať sily na zábavu.“

 „A na prechádzky po nábreží.“

 „Prechádzky po nábreží... To sa spieva v jednej pesničke, že?“

 Clémence zanôtila neurčitý nápev. Šli po chodníku v dave robotníkov a nezamestnaných, študentov, starcov a detí. Obchody, pekárne a banky boli stále plné tých farebných guľôčok, ktorými sú ľudia v cirkulačnom aparáte mesta. Priamo pred nimi prešlo trúbiace auto. Zastavilo o desať metrov na červenú. Clémence chytila Antoina za rameno.

 „Zatvor oči!“ rozkázala mu. „Mám pre teba prekvapenie.“...
Čti víc
Našli jste v našem obsahu nějaké nepřesnosti?
Dejte nám o tom vědět.

Máte o knize více informací než je na této stránce nebo jste našli chybu? Budeme vám velmi vděční, když nám pomůžete s doplněním informací na našich stránkách.

Počet stran
125
Hmotnost
154 g
Rok vydání
2001
Vazba
brožovaná vazba
Jazyk
slovenský
Nakladatelství
SOFA
Rozměr
130×200 mm
ISBN
8089033067
Naše katalogové číslo
9557

Recenze

Jak se vám kniha líbila?

4,1 / 5

71 hodnocení

39
12
14
3
3

Ado
3.9.2014
stoji za precitanie
Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské... Čti víc
V.
27.8.2014
ako..
Suhlasim skoro s kazdou predchadzajucou recenziou, ci uz bola pozitivna alebo negativna. Velmi zalezi od toho, v akom stave sa prave nachadzate a ci sa citite viac ako Antoine, alebo ako jeho pozorovatel. Autor presvedcivo popisal dobu, v ktorej zijeme, a ak sa nam to uz teraz zda smiesne, verim, ze nase deti sa na tom pobavia este viac. Mozno to chcel naznacit ten optimisticky koniec. Čti víc
kristla
29.6.2014
Názor čitateľa
až na ten koniec .. kniha je písaná inteligentnou ironickosťou. ja osobne som sa na nej zasmiala, postava je vykreslená milo a podľa mňa reflektuje dobu v tom, aké ideály sa nosia. normálne by som ju zaradila maturantom do povinného čítania, aspoň sa podaktorí uvedomili, že byť múdry nie je defekt. Čti víc
martin
30.5.2014
statna haluz
ak by som to mal k niecomu prirovnat, tak hlbkou to malo nieco do rozmarneho leta.
Humor bol snad najsilnejsia stranka, mal skor charakter sarkazmu a sebaironie, chybal mu
ten vnutorny rozmer Svejka.
Proste bola to len laska na jednu noc, ku ktorej sa nieje dovod vracat.
Čti víc
Adriana
27.5.2014
Názor čitateľa
aj ja chcem niekedy radšej osprostieť, vtipné čítanie Čti víc
Jana Zelenková
24.5.2014
Názor čitateľa
Úplne súhlasím s Katarínou, dobrá a bizarná kniha. Čti víc
23.5.2014
Ako som osprostel
Veľmi fajn kniha, alebo skôr knižka. :) Človek môže pri nej zistiť, aké hodnoty sú v živote naozaj dôležité. Čti víc
staňa
9.5.2014
ako som osprostel
O knihe som čítala v recenziách samú chválu a tak som po jej prečítaní ostala sklamaná. Tento spôsob písania a humoru nepatrí k mojim zrovna obľúbeným. Čti víc
katarina
8.5.2014
ako som osprostel
skvelá kniha, dá sa pri nej premýšľať o živote a o hlúposti konaní. inak nádherne absurdná, zaujímavá, vtipná a v tom najlepšom slova zmysle bizarná. Čti víc
Dari
30.4.2014
Názor čitateľa
Výborná knižka s osobitým humorom Čti víc

Čti víc

„Dobrý román říká pravdu o svých hrdinech, špatný o autorovi.“

Gilbert Keith Chesterton