Keď vydavateľ, autor a aj výtvarník spolu dostanú "rovnaký rozum", vznikne takáto knižka, plná postrehov, aforizmov, básničiek akoby z odvrátenej (tej veselej) strany každodenného života.
Upozornenie: Niektoré texty sú náchylné na zľudovenie!
Úprimne zaplakal
"Ako tu môžem žiť
keď tu žijú
také svine
ako ja?"
Recenzie:
Humor podkožník
Literatúra vytvára široké spektrum žánrov, a tak zároveň ponúka možnosť uspokojiť každý čitateľský naturel. Hoci je pravdou, že autorsky sa preferuje vážnejšia časť literatúry a humorné texty majú často zastreté autorstvo, lebo vychádzajú z ľudového fenoménu, neznamená to, že ak sa objaví výnimka, je niečím navyše alebo nebodaj "mimo". Predsa v živote je najkrajšie, keď si môžeme slobodne vybrať. O pestrejší výber i presvedčivejšiu mieru slobody sa vlastne postaral aj Tomáš Janovic aforistickou knihou
Dostal rozum.
K aforizmom zaradeným do dvoch častí
Moje desatoro a Opodeldok by podľa môjho názoru nebolo šťastné pristupovať ako k väčším prózam. Jednorazový prísun by z iskrivo inteligentného humoru urobil sivú znôšku dojmov, koniec koncov, mnohé veci by unikli a čaro úsmevu by sa jednoducho stratilo. Je to naopak kniha, ktorú by ste mali mať vždy kdesi v blízkosti, v kabáte, taške či na stole, aby sa vám v ľubovoľnej chvíli a vo chvíli, keď to najviac potrebujete, jednoducho pritrafila do cesty, možno práve tak, ako sa v obrátenom garde Janovicovi triafali do cesty nápady, na základe ktorých potom spísal svoje dielko. Inými slovami: je to kniha pestrých životných situácií a múdrostí, ktorá má veľkú šancu stať sa vašou priateľkou! Ako inak nazvať odzbrojujúce pohladenie, ktoré poskytne veta:
"Pokrytci/ zjedia burinu/ a serú ruže" (s. 67), keď vás pochytí zlosť na klamstvo a pretvárku sveta alebo, priznajme si, nezapôsobí túžba:
"Keby sa tak dalo/ dohodnúť/ so životom/ že ho budeme žiť/ najprv na nečisto" (s. 62) skutočne priateľským teplom? Netreba však pri hodnotení pozabudnúť na fakt, že rovnako ako sú aforizmy altruistické k čitateľovi, tak nemilosrdne dobiedzajú, hryzú, štípu, škriabu, trhajú chyby a chybičky človeka, a veru tiež kopnú, zrania a vylepia zaucho ľudskej obmedzenosti i hlúposti. No kto by sa nezasmial, pravdaže s uistením, že napríklad aforizmus:
"Keď sa intelektuálovi/ postaví/ ihneď skúma/ aký má/ filozofický rozmer" (s. 39) rozhodne nie je o ňom...
V úvode som spomenul, že autorský humor v knižnej podobe je u nás skôr zriedkavosťou, preto si myslím, že Janovicova kniha spolu s ilustračným vybavením Dušana Polakoviča je dnes prepotrebná a nielen dnes, svojím dosahom totiž nestratí aktuálnosť nikdy, veď sa opiera priamo o človeka a kým tu bude on, bude tu ona, lebo s človekom je tu nekonečné množstvo chýb, a teda príležitostí pobaviť sa na nich. Spisovateľovi sa to podarilo vďaka tomu, že nikomu nič neodpustil, nikomu nebol poplatný, vstúpil do svojich veršovačiek sám s vybrúseným rozumom, s jediným cieľom: uľahčiť nám dennodenné kríže a trpkosti. Napokon, vystihuje to pointa, ktorá sa vykľuje na svet pri rozlúštení názvu druhej, rozsiahlejšej časti knihy
Opodeldok - samozrejme, neprezradím všetko, len napoviem, že ide o prostriedok, ktorý nám (postihnutým životom) síce nedaruje riešenie, ale aspoň nám to všetko uľahčí, ako humor! A toto sú dôvody, ktoré pomohli Janovicovým myšlienkam odrážať sa od povrchu smerom dole, vliezť a usídliť sa hlboko pod našou bytostnou kožou, vystihnúť nás, vyfarbiť, existovať v nás a v optimistickom prípade, aj nás zmeniť, k lepšiemu.
Radoslav Matejov, Knižná revue 1/2002
