Více o eknize

Utopický román Francisa Bacona Nová Atlantída bol pravdepodobne napísaný roku 1623, ale publikovaný až v roku 1627, rok po autorovej smrti jeho kaplánom, priateľom a literárnym exekútorom Dr. Williamom Rawleym. V predhovore toto dielo Rawley charakterizuje ako „myšlienku, ktorú môj pán napísal preto, aby v nej predstavil vzor a opis ,akadémieʽ založenej k vytváraniu veľkých a obdivuhodných diel slúžiacich ľuďom k šťastiu a nazvanej Šalamúnov dom či Spoločenstvo diela šiestich dní.“ Dej je zasadený do prítomnosti (teda Baconovej prítomnosti), ale popiera Platónove vnímanie Atlantídy a zahŕňa zásadné klasické, biblické a kresťanské prvky, ktoré sa nájdu v Baconovej predstave utopickej spoločnosti žijúcej v mieri, priateľstve a dobročinnosti na ostrove nazvanom Bensalem (Syn Pokoja). Tam ľudia majú „svetlo“, poriadok a spoločnosť mysliteľov zoskupených v „akadémii“, ktorá je „zasvätená štúdiu prác a stvorení Božích“ a „nájdeniu pravej povahy všetkých vecí, aby sa poznávaním stvoreného diela vzdávala väčšia sláva Bohu a človeku, aby z jeho plodov plynul väčší úžitok“. V podstate román hovorí o type morálnej, slušnej a priateľskej utopickej spoločnosti, ktorej vládne demokraticky volený parlament s panovníkom, v ktorej existuje organizovaná
vedecká spoločnosť, známa ako Šalamúnov dom. Ten vedie Prozreteľnosť a zaoberá sa skúmaním záhad medzi nebom a zemou a dobročinných využití. Román polo-alegorickým spôsobom prezentuje Baconovu víziu toho, ako si myslel, alebo skôr veril, že môžu fungovať myšlienky jeho Veľkého Obrodenia. Toto zhrnul v slovách Otca Šalamúnovho domu, „zmyslom našej inštitúcie je poznávať príčiny a skryté pohyby vecí, a rozširovať hranice ľudského panstva na všetky mysliteľné veci“. Bacon v Novej Atlantíde zobrazuje vedecký základ vytvorený podobným spôsobom ako ideálny „baconovský“ zákonný systém, na ktorý dohliada súd, v ktorom „by boli krok za krokom odhalené nepísané zákony prírody a spoločnosti vedcami, ktorí by boli vzdelaní ako právnici, aby sa vyhli predsudkom, ovplyvňovaniu, dogme, ideológii a moci“. Čo Nová Atlantída zdôrazňuje najviac zo všetkého, je fakt, že pre rozvoj vedy, ktorá je založená na láske a súcite, oslobodení od nenásytnosti a prekonaní sebeckosti, je absolútnou podstatou morálny základ a dobročinný zámer Baconovho Veľkého Obrodenia.

Číst víc

Našli jste nepřesnosti? Dejte nám, prosím, vědět!

Hodnocení

4,8 / 5

4 hodnocení

	3
	1
	0
	0
	0

Recenze od Martinusáků

28. ledna 2019

V tomto utopickom príbehu známeho filozofa čitateľ narazí na množstvo úvah, ktoré sú vďaka svojej hĺbke a nadčasovosti aktuálne ešte aj dnes. Otec empirizmu, ako zvykli F. .Bacona nazývať, sa dotýka tém, akými sú korupcia a odmietanie úplatkov, šírenie dobra, riešenie sporov, rešpektovanie iných náboženstiev a kultúr, či zachovávanie si dôležitých tradícií. Všetko sa odohráva na opustenom ostrove, na ktorý zavítala posádka po nezdarenej plavbe. Autor sa snažil vyzdvihnúť v diele dôveru vo vedu a vlastnú empíriu a zaujímavosťou je hneď niekoľko vynálezov (telefón, chladnička, parný stroj, fotovoltaika), ktorých vznik v diele “predpovedal”. Nová Atlantída, napísaná v roku 1623, nám aj dnes dokáže napovedať ako by ideálne štátne zriadenia mohli vyzerať.

Číst víc

Čtenářské recenze

Utopistické dielo

V istom zmysle sci-fi podaný svet, ktorý sa nachádza na ostrove Atlantis (Bacon zvolil tento názov schválne, pretože chcel predstaviť ideál dokonalej, a nedostižnej, spoločnosti). Bacon sa snaží odvodiť ideálnu spoločnosť od vedeckého poznania. V istom zmysle bolo celkom zaujímavé čítať o vedeckých snahách tzv. Šalamúnovho chrámu. Rozhodne táto knižka stojí za prečítanie - človek tak možno lepšie pochopí všetkým tým snahám o reformu spoločnosti, na ktorú poukazoval už Platón. Číst víc

Baconov román o Bensaleme, Knižná revue 2019/5

Nová Atlantída, zdá sa, predstavuje v celku tvorby anglického filozofa Francisa Bacona (1561 – 1626) paradoxný moment. Žáner utópie, ktorého určujúcim znakom je systematicky prepracovaný koncept ideálneho spoločenstva (porov. Mocná, D.: Encyklopedie literárních žánrů, s. 663), sa totiž práve kvôli prvku ideality len ťažko zlučuje s Baconovým základným noetickým stanoviskom – empirizmom. A predsa možno naznačiť aspoň čiastočné zmiernenie tejto disonancie poukazom jednak na zákonitú premenu žánru utópie, jednak na zosilnenú prítomnosť literárneho výrazu. Ako o tom uvažuje M. Šimečka, utopické diela 17. storočia, z nich predovšetkým Nová Atlantída, už nie sú modelmi sociálnymi, modelmi spravodlivého, rovnostárskeho spoločenského zriadenia; strácajú sociálne zameranie a stávajú sa projektmi zdokonalenia existujúceho (politického) poriadku/systému, alebo v predĺžení (ako v prípade Novej Atlantídy) projektmi vedeckého pokroku a jeho spoločenského významu, jeho užitočnosti.

K tomu nás odkazujú aj slová Dr. W. Rowleya, vykonávateľa Baconovej poslednej vôle, z Predhovoru k prvému vydaniu Novej Atlantídy: „Jeho lordstvo zamýšľalo podať v tomto fiktívnom diele aj zákonodarstvo najlepšieho štátu či modelu občianskeho spoločenstva; videlo však, že by to bola dlhá práca, a tak od toho upustilo a venovalo sa tomu, po čom túžilo a čomu dávalo prednosť, totiž spisovaniu dejín prírodných vied“ (s. 9). V tomto zmysle treba dať za pravdu M. Šimečkovi, ktorý tvrdí, že Nová Atlantída je na rozdiel od starších utópií skôr vedecko-fantastickým románom než pokusom o vytvorenie ideálneho sociálneho organizmu (porov. Sociálne utópie a utopisti, s. 63).

Nová Atlantída ako román

Dôraz na románovosť Novej Atlantídy umiestňuje do pozornosti charakter literárneho kódu. Ten je okrem iného (tradícia utopizmu) vystavaný na maximách empirizmu. Už J. Mukařovský upozornil, že filozofický systém môže vykonať vplyv na voľbu námetu, môže sa stať princípom umeleckej výstavby diela alebo môže pôsobiť na vzťahy jeho zložiek i na celkový význam umeleckého znaku (porov. štúdiu Umění a světový názor, In: Studie z estetiky, 1966). V nadväznosti na tieto úvahy možno tvrdiť, že za literárnym výrazom Baconovej Novej Atlantídy pravdepodobne stojí (aj) základná požiadavka empirizmu – odmietnuť racionalistický apriorizmus a vzťahovať teoretické konštrukcie o skutočnosti ku skúsenosti (V. Černý).

Literárna modalita vyhovuje danej požiadavke na viacerých rovinách. Oproti teoreticko-pojmovým textom pracuje vo zvýšenej (až rozhodujúcej) miere so zážitkovosťou výrazu, teda (samozrejme, v poukaze na prácu F. Mika) implikuje konkrétne životné konotácie, v dôsledku ktorých text produkuje zobrazenie konkrétnych životných situácií. Pokiaľ vedecké poznanie opúšťa empirickú inštanciu, umelecké poznanie si ju uchováva (porov. Tvorba a recepcia, s. 115 a 215 – 216).

Utópia

Samozrejme, istú protiváhu k tomuto vytvára požiadavka žánru utópie, ktorá nedbá o zobrazenie nuáns životných úkonov obyvateľov, preto nemožno očakávať hĺbkové rozpracovanie individuálnych čŕt postáv. Baconovi postačuje, že obraz Bensalemu nebude komunikovaný pojmovo, ale bude získaný z asociovanej životnosti (skúsenosti) postáv. K tomu má, prirodzene, bližšie literárna modalita. Obraz Bensalemu preto nie je (napríklad ako Morova Utópia) založený na systematickom výklade (opise) jednotlivých rovín spoločnosti, ale na dejovosti, vývine udalostí, priamom dialógu, tenzii (napätí) a detenzii (uvoľnení).

A ďalej, v Baconovom empirizme poznanie znamená „zobrazování existujících struktur, nikoli jejich konstituování pomocí hypotetických princípů“, pričom voči „formě skutečnosti se nejprvě musíme chovat receptivně, abychom ji náležitě poznali a pak, opírajíce se o poznání, vytvářeli prognózy a odpovídajícím způsobem jednali v praxi.“ (Röd, W.: Novověká filosofie I, 2001, s. 25 – 26). V širšom centre Baconových postupov sa nachádza dôraz na pozorovanie a indukciu, teda odvodzovanie všeobecných princípov od pozorovania konkrétnych prípadov. Obsah Novej Atlantídy je tak formulovaný z pozície pozorujúceho, vidiaceho, pýtajúceho sa, oboznamujúceho sa a zažívajúceho subjektu. Svet textu sa stáva reprezentáciou formy skutočnosti a text sám nesie vo svojich výstavbových princípoch noetické postupy empirizmu, napr. spomínaný receptívny prístup je vsadený do štruktúry postavy cestovateľa; ním je táto postava daná.

Ostrov Bensalem

S tým voľne súvisí aj rozvrh a štruktúra Bensalemu. Ostrov stojí síce osamote, nie je však úplne izolovaný, uzatvorený a kultúrne či hodnotovo cudzí; s okolitým svetom ho spájajú viaceré prvky. Bensalem si nevytvára vlastný spoločenský (ideálny) systém, ale poúča sa z nedostatkov existujúceho systému. V tomto sociálnom zmysle nie je Bensalem vzdialený, ale naopak, skúsenostne i hodnotovo blízky ostrov; je transpozíciou a korekciou založenou na vytriedení pozitívnych kultúrnych prvkov. Napr. úvodné pasáže románu, v ktorých moreplavci prichádzajú k ostrovu, komunikujú spoločný hodnotový základ Bensalemu a cudzincov – kresťanstvo (Bacon, 2018, s. 14). V románe nájdeme zmienku o tom, že obyvatelia Bensalemu môžu slobodne vyznávať akékoľvek náboženstvo, avšak kresťanská hodnotová schéma, v románe najčastejšie aktualizovaná, je platformou blízkosti a dorozumenia sa, spoločne zdieľaným kultúrnym fundamentom, ktorý uvádza cestovateľov a Bensalem do „bratskej“ atmosféry.

Ďalším prehĺbením blízkosti je dôležitý motív „diaľkových výprav“, ktoré do Bensalemu importujú jedine hodnotné kultúrne prvky okolitých krajín. Cestovanie z Bensalemu je zakázané, až na jednu výnimku, ktorá „zachováva to, čo je na komunikácii s cudzincami dobré a zároveň nás ochraňuje pred tým, čo je zlé“ (s. 30). Každých dvanásť rokov sú z Bensalemu vyslané dve lode. Súčasťou posádky sú traja bratia zo Šalamúnovho domu a ich jediným poslaním je zozbierať vedomosti o udalostiach a pomeroch v navštívených krajinách, predovšetkým sa zameriavajú na vedy, umenie, výrobu a vynálezy vo svete (s. 31).

Bensalem, ktorého vedúcou a vládnucou inštitúciou je Šalamúnov dom, „najušľachtilejšie zriadenie, aké kedy na zemi bolo“ (s. 30), „dom na skúmanie pravej podstaty vecí, aby sa poznávaním (Bohom, doplnil M. F.) vytvoreného diela vzdávala väčšia sláva Bohu a človek aby tak získaval väčší úžitok z jeho plodov“ (s. 31), takto získava status centrálnej knižnice dostupného sveta. Je to však tiež priestor, v ktorom sú následne všetky získané poznatky zhodnocované v prospech ľudského spoločenstva. Bacon sa len málo zaujíma o otázky sociálneho a spoločenského usporiadania; o tých hovorí len čiastkovo poukazmi na bohatstvo, prosperitu, zbožnosť, vysoké morálne cnosti, rodinné zázemie, či spoločenskú hierarchizáciu. Bensalem je však v podstate „starým Anglickom starých sociálnych vzťahov“ (Šimečka, tamže, s. 64), a to, o čo Baconovi skutočne ide, je vypracovanie návrhu vedeckej inštitúcie, ktorá spozná príčiny a skryté pohyby vecí a bude rozširovať hranice poznania dovtedy, kým človek všetko neovládne (Bacon, s. 43).

Nedokončené dielo

Baconova Nová Atlantída zostala nedokončená. Táto „zhoda okolností“ však vytvorila v texte príznakový sujetový oblúk, ktorý podčiarkuje základný námet textu – význam vedy pre dosiahnutie dobrej spoločnosti a jej budúcnosti. V úvode sa totiž stretávame s obrazom moreplavcov vydaných napospas nevyspytateľnosti prírodných živlov, v závere s opisom prírodných vied a ich (v neskoršom vývine skutočne dosiahnutých) výdobytkov, ktorými možno prírodu poznať, a teda ovládnuť (v Baconovej noetike sú poznanie a moc synonymné). To nakoniec vedie k bezpečiu a blahobytu spoločnosti.

Baconov román Nová Atlantída nie je textom, ktorý by chcel deklarovať vysoké umelecké ambície, napriek tomu je pre dejiny literatúry i literárnu vedu v mnohom cenný. Okrem iného totiž ukazuje, ako sa literárnymi postupmi dosahuje filozofický účinok.

Marcel Forgáč (1983) pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty v Prešove, kde sa venuje najmä dejinám svetovej literatúry 19. a 20. storočia. Číst víc

Utópia Francisa Bacona

Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľom v nadväznosti na vydanie prekladu Utópie od Thomasa Mora vydalo v roku 2018 prvý slovenský preklad spisu „Nová Atlantída“ od Francisa Bacona, ktorý sa radí ku klasike svetovej utopickej a fantastickej literatúry. Knižka má spolu 68 strán, ale samotné Baconovo dielo tvorí z toho len 46 strán. Integrálnou súčasťou dielka je aj doslov od slovenského ľavicového filozofa a publicistu Lukáša Perného, ktorý knihu aj pripravil na vydanie. Autorkou slovenského prekladu je Mária Stanková.

Text Bacon napísal zrejme v priebehu roku 1623. No dielo vyšlo až v roku 1627 – rok po smrti autora. Vydal ho Baconov tajomník Wiliam Rowley. Spis bol publikovaný nedokončený. Rowley ako príčinu uvádza, že Bacon v posledných rokoch života venoval väčšiu pozornosť „…spisovaniu dejín prírodných vied“ a nie dokončeniu tohto utopického diela, ktoré malo obsahovať aj opis „…zákonodarstva najlepšieho štátu, čo modelu občianskeho spoločenstva“. Hlavným posolstvom textu tak zostala Baconova predstava o organizovaní vedeckého života v ideálnej spoločnosti, ktorá v mnohom predznamenala neskorší vývoj a vznik takých inštitúcií ako sú akadémia vied, výskumné ústavy a vedecké knižnice.

Francis Bacon (1561 – 1626) patrí asi medzi najvýznamnejších mysliteľov prelomu 16. a 17. storočia. Bol potomkom významného anglického šľachtického rodu a od mladých rokov bol považovaný za zázračné dieťa – a to dokonca aj kráľovnou Alžbetou I. V rokoch 1573-76 študoval na univerzite v Cambridge a neskôr vo francúzskom Poitiers. V rámci študijnej cesty po Európe navštívil okrem Francúzska aj Taliansko a Španielsko. V roku 1576 vstúpil do združenia barristerov a sudcov The Honourable Society of Gray’s Inn, v ktorom aktívne pracoval v období 1580-82. V roku 1581 bol zvolený za poslanca a v roku 1582 sa stal barristerom (zjednodušene advokátom). Sám tvrdil, že chce svoj život zasvätiť hľadaniu pravdy a službe vlasti a cirkvi. Ako poslanec si vyslúžil povesť liberálneho reformátora, ktorý sa snaží o poľudštenie a zjednodušenie práva a ktorý vystupuje proti despotizmu a starým feudálnym privilégiám. Obhajoval aj spojenie Anglicka, Škótska a Írska do trvalej únie ako garancie mieru na Britských ostrovoch.

V nasledujúcich rokoch spravil aj veľkolepú politickú a právnickú kariéru, ktorej detaily nie je nutné rozpisovať. Spomeňme len, že táto vyvrcholila v rokoch 1617-21, keď sa stal lordom – kancelárom kráľa Jakuba I. To bola funkcia porovnateľná dnes s ministerským predsedom. V roku 1621 bol však zbavený všetkých funkcií a kvôli údajnej korupcii uväznený v Londýnskom Towere. K tomuto činu sa dokonca aj priznal. Ale o tri roky neskôr bol omilostený, no venoval sa už iba vede a písaniu. Zomrel v roku 1626 na zápal pľúc, ktorý dostal v dôsledku podchladenia pri pokusoch s využitím ľadu na konzervovanie a dlhodobé uchovávanie mäsa.

Treba zdôrazniť, že v skutočnosti trvalé miesto v dejinách nezískal politickou činnosťou, ale aktivitami vedeckými a publikačnými. Bacon – štátnik a politik, je úplne zatienený Baconom – filozofom a vedcom.

Pôvodnou profesiou bol právnik a preto primárne bol vedecky činný v právno-teoretickej oblasti. V roku 1630 vydal napríklad dielo „The Elements of the Common Law of England“, ktoré sa zaoberá otázkou reformy anglického práva. Jeho názory v právnej oblasti vychádzajú z prirodzenoprávnej koncepcie a sú ovplyvnené antickou tradíciou. Hlavnou úlohou práva podľa neho je:

zabezpečenie ochrany ľudí pred smrťou,
rozdelenie vlastníctva ich statkov a pozemkov,
ochrana ich dobrého mena pred hanbou a potupou.

Známy a nasledovaniahodný je jeho výrok z 26. februára 1593, keď povedal: „Právo vzniklo na ochranu práv ľudí a nie aby živilo právnikov. Zákony musia vedieť čítať všetci a všetci ich musia poznať. Upravte ich, vložte do nich filozofiu, zbavte ich zbytočností a dajte ich do rúk bežnému človeku.“

Francis Bacon bol však súčasne aj hlboko veriacim človekom – kresťanom. A je aj autorom viacerých teologických diel, modlitieb a žalmov.

Úplne prelomovým je však jeho vklad do teórie vedeckého poznávania. Môžeme vlastne povedať, že založil moderné prírodné vedy a bol jedným z priekopníkov dobovej vedeckej revolúcie. Presadzoval metódu induktívneho poznávania a pred špekuláciou a abstraktno-deduktívnym prístupom preferoval experiment, pozorovanie a porovnávanie. Vytvoril aj metódu vyhodnocovania pozorovania alebo pokusu. Nové poznatky mali vychádzať z reálnych empirických skúseností. A na druhej strane veda a jej výsledky by mali byť aplikované do praxe – poslúžiť zlepšovaniu ľudského života a spoločnosti. Medzi jeho najvýznamnejšie diela v tejto oblasti patrí Novum Organum (Nová metóda) z roku 1620. Je tak považovaný aj za zakladateľa empiricizmu – teórie, podľa ktorej základom poznávania sveta sú vnemy, ktoré nám sprostredkujú naše zmysly.

Ako kuriozitu môžeme uviesť, že aj pri tomto hyperaktívnom spôsobe života sa dokázal aj oženiť. Ako 45-ročný si vzal 14-ročnú Alicu Barnham – hoci toto manželstvo nebolo údajne príliš šťastné.

„Nová Atlantída“ je dielo, ktoré sa nachádza akoby na priesečníku všetkých troch oblastí jeho tvorby: práva, prírodných vied a teológie.

Dejová línia príbehu je veľmi jednoduchá a typická pre podobné texty. Skupina odvážnych európskych dobrodruhov vyplávala na lodi z Peru do Číny a Japonska. Kvôli protivetru sa však uprostred Tichého oceánu dostali do problémov (str. 12). Našťastie sa pred nimi objavila zem so spásnym prístavom. V prístave im však najprv nedovolili vystúpiť na breh, hoci dobrosrdeční obyvatelia ich zásobili všetkým potrebným. Príchod vyššieho úradníka však vyriešil ich situáciu a keďže medzi nimi bolo množstvo chorých, odviedli ich do Domu pre cudzincov (ubytovňa, karanténna stanica, lazaret). Ukázalo sa, že úradníci na ostrove neberú úplatky a ovládajú niektoré európske jazyky. Zistili tiež, že na ostrove je hlavným náboženstvom kresťanstvo a popri ňom je tolerovaný judaizmus. Toto kresťanstvo sa na ostrov dostalo ešte v staroveku zázračným zjavením posvätných kresťanských kníh (str. 21 – 23). Miestny kresťanský kňaz (a súčasne správca Domu pre cudzincov) im oznámil, že môžu zostať na ostrove najmenej šesť týždňov (str. 19). O deň neskôr im správca vysvetlil, že sa nachádzajú na ostrove Bensalem (str. 20 a 29, hoci z neskoršieho opisu je zrejmé, že ide skôr o menší kontinent) a tiež vysvetlil aj pravidlá styku s cudzinou, ktorá jeho obyvateľom pomáha udržať ostrov v izolácii, hoci informácie o vedeckom a technickom pokroku ako aj o pomeroch v ostatnom svete na Bensalem prichádzajú.

Podľa správcu existovalo spojenie medzi ostrovom a civilizáciami okolo Stredozemného mora v hlbokej už zabudnutej minulosti, keď svetu dominovala Atlantída – vyspelá námorná ríša, ktorú Bacon umiestňuje nie na zaniknutý kontinent ale do Ameriky[1] (str. 25). Atlantída však bola zničená obrovskou potopou (dočasnou, no na vyhubenie jej obyvateľov stačila), znovuosídlili ju primitívni divosi a svetová moreplavba na dlhé stáročia hlboko upadla.

Medzitým však v Bensalem (tisíc deväťsto rokov pred opisovaným príbehom) vládol kráľ Solamon, ktorý sa preslávil ako osvietený reformátor a zákonodarca (str. 29). Okrem iného presadil aj koncepciu autarkie a izolácie ostrova. Každý cudzinec, čo na ostrov zavítal, dostal veľkorysú ponuku na ňom zostať, pričom štát mu zabezpečil tie „najlepšie podmienky na život“ (str. 30). Vraj len trinásti návštevníci sa rozhodli vrátiť, pričom im zrejme doma nikto neveril. Bensalemčania majú však zákaz opúšťať ostrov. Len každých dvanásť rokov vysiela štát dve lode s prieskumníkmi, ktorí majú zistiť pomery vo svete mimo Bensalemu – s osobitným zreteľom na vedu, umenie, výrobu a vynálezy (str. 31). Medzi najväčšie Solamonove počiny však patrí založenie Šalamúnovho domu na štúdium prírody, živočíchov a rastlín s cieľom, aby „…človek získaval väčší úžitok z jeho (Božích) plodov“ (str. 31).

Členovia výpravy sa v nasledujúcich dňoch oboznamovali s mestom a okolím a tiež aj jeho láskavými a ochotnými obyvateľmi. Zúčastnili sa aj Sviatku rodiny, ktorý je na ostrove považovaný za hlavný sviatok. Hlavný rozprávač sa pri tom zoznámil aj so židovským obchodníkom Joabinom, ktorý je na rozdiel od európskych židov, šľachetný a uctieva Ježiša Krista. Joabin mu opísal aj sexuálne zvyklosti, ktoré panujú na ostrove. Predstavil ho aj jednému z Otcov Šalamúnovho domu, ktorý vystupoval v štýle veľkňaza alebo biskupa. Tento Otec rozprávačovi opíše spôsob fungovania Šalamúnovho domu, bádanie jeho členov aj vynálezy, ktoré majú k dispozícii. Potom mu odovzdá veľký finančný dar a spis sa končí.

Predpokladá sa, že v plánovaných no nikdy nenapísaných kapitolách chcel Bacon opísať zákonodarstvo a spoločnosť Bensalemu a vyjadriť pri tom svoje vlastné predstavy o ideálnej spoločnosti a ideálnom štáte. Keďže to zrejme nestihol, nám zostáva len z izolovaných odsekov a viet hádať, ako mohli vyzerať.

Bensalem bol v Baconových predstavách monarchiou, dnes by sme ale povedali, že konštitučnou, ktorá vládne prostredníctvom zákonov (str. 29, str. 35). Praktický výkon verejnej moci zabezpečuje profesionálna, vzdelaná, neúplatná a zrejme dosť rozvetvená štátna byrokracia. Hlavné mesto je tak upravené a čisté. Azda môžeme predpokladať aj existenciu nejakého zastupiteľského a zákonodarného orgánu.

Cirkev má podľa všetkého silné postavenie a je možné byť súčasne duchovným aj štátnym úradníkom (str. 19). Politika aj verejná správa sa riadia značne humanistickým imperatívom a zásadami sociálneho štátu (str. 24, str. 33): „…kráľ mal neustále na mysli, aby prepájal ľudskosť s politikou…“ (str. 31). To je vraj protiklad čínskeho byrokratického systému – či presnejšie predstavy, akú mali o Číne Európania v 17. storočí (str. 30).

Morálka a spoločenský život sú usmerňované zracionalizovaným a dôsledne uplatňovaným kresťanstvom (str. 14, str. 39): „…ľud bensalemský je spravodlivejší než Európania. “ (str. 40). Sexuálne zvyklosti, ktoré panujú na ostrove sú plne v súlade s kresťanskými ideálmi a Bensalemčnia nepoznajú ani cudzoložstvo, ani verejné domy, kurtizány a prostitútky, ani homosexuálne praktiky (str. 39). V tejto pasáži Bacon odsudzuje aj víziu Thomasa Mora o tom, že snúbenci by sa mali vidieť pred svadbou nahí. Predsa len More bol človek renesancie, no Bacon bol človekom nastupujúceho baroka…

„Povinnosť“ opisovať utopické spoločnosti ako kresťanské, hoci bez nešvárov európskeho kresťanstva, bola typická pre väčšinu vtedajších autorov fantastických a utopických diel. Zrejme si nevedeli predstaviť nejakých dobrých a láskavých ľudí bez toho, aby boli kresťanmi.

Spoločnosť na Bensaleme akceptuje aj existenciu iného náboženstva – menovite sú uvádzaní židia (str. 37) – pravda za podmienky, že sú dostatočne „konformní“ – teda podľa Baconových ideologických predstáv, od ktorých sa ako veriaci kresťan nebol schopný abstrahovať ani vo fantastickom diele. Otvorenou otázkou je, či by na Bensaleme mohli fungovať židia, ktorí by nectili „nášho Spasiteľa“, moslimovia alebo vyznávači iných kultov, ktorí by mohli vytvárať rušivý heterogénny prvok. Zrejme nie.

Na rozdiel od Morovej Utópie v Bensaleme nepanuje ani sociálna a majetková rovnosť a nie je tu podľa všetkého ani prísna regulácia každodenného života občanov zo strany štátu. Občania dodržiavajú „prirodzený poriadok“ dobrovoľne (str. 33). Ak Morovú utópiu môžeme nazvať komunisticko-direktívnou, Baconova utópia je sociálno-liberálna. Ďalší nápadný rozdiel spočíva v tom, že Bensalem na rozdiel od Morovej Utópie je ešte viac pacifistický. Bacon neuvádza, že by sa Bensalemčania venovali vojenskému umeniu, alebo s niekým bojovali. Ale treba priznať, že nemali ani žiadnych bezprostredných susedov… O výrobe zbraní je len jedna zmienka (str. 51). Ak teda Bensalem má nejaké vojenské sily – spomína sa silné, zrejme vojnové, loďstvo (str. 29) – zjavne ich používa len na obranu a udržanie izolácie ostrova.

Mimoriadnej úcte a pozornosti sa na Bensaleme teší veda a vynálezcovská činnosť. Tie sú sústredená v Šalamúnovom dome – štátom financovanej inštitúcií. Jej opisu venuje Bacon v zachovanom texte mimoriadnu pozornosť. Zmyslom Šalamúnovho domu je „…spoznať príčiny a skryté pohyby vecí a rozširovať hranice dovtedy, kým človek všetko neovládne.“ (str. 43). Jasne je tu vyjadrený cieľ vedeckého bádania a tiež schopnosť človeka spoznať celý svet okolo neho.

Členovia či pracovníci domu využívajú rôzne priestory, kde upravujú hmoty a vyrábajú umelé kovy (str. 44). V osobitných vežiach sledujú poveternostné javy. V priehradách menia slanú vodu na sladkú a pod. Vedia využiť silu vetra a morských prúdov. Pomocou rôznych „vôd“ upravujú telesá a hmoty (zárodok chemického priemyslu?) aj predlžujú ľudský život. Pomocou špeciálnych „domov“ napodobňujú dážď, krupobitie a pod. a tiež zo vzduchu vytvárajú rôzne živé hmoty a živočíchy. V záhradách pozorujú „…aká pôda a prsť sú najlepšie pre isté stromy a rastliny.“ (str. 45 – 46) a zaoberajú sa šľachtiteľstvom – čo je náznakom úvah o agronomických metódach. Hoci Anglicko si na tzv. agrárnu revolúciu muselo počkať do 18. storočia. Pomocou pitiev a experimentov na zvieratách dosahujú zlepšovanie liečebných metód a liekov (str. 46). Dokážu krížením vytvárať aj nové druhy rastlín a živočíchov.

Vedecké výsledky sa prenášajú aj do praxe a to napríklad do výroby chutnejších a zdravších pokrmov a nápojov, ktoré predlžujú ľudský život (str. 47). To isté platí pre výrobu liekov (str. 48) a iných produktov – papieru, látok, farbív a pod. (str. 48). Taktiež majú aj rôzne „pece“ využívajúce „teplo“ (z opisu skôr niečo, čo by sme dnes označili ako „energia“) zo Slnka, zo živých tvorov, z hnojísk, pohybu a z vnútra zeme (str. 49) – zrejme Bacon akosi intuitívne hľadal zdroj energie na pohon a prevádzku všetkých ním opisovaných strojov. Samozrejme, sú dobrí ja v optike a vedia zväčšovať aj približovať obraz. A tiež aj v akustike a vedia ľubovoľne manipulovať so zvukom.

Majú aj „domy mechaniky“, v ktorých zostavujú stroje a nástroje pre „všetky druhy pohybov“ (str. 51) – akási prvotná idea nášho strojárstva – tiež aj rôzne zbrane a podmorské člny a rôzne druhy lietajúcich zariadení, hodín a dokonca aj perpetum mobile. V podobnom dome matematiky sú obsiahnuté všetky meracie a astronomické prístroje (súčasný čitateľ má nutkanie ho pomenovať moderným pojmom „výpočtové stredisko“).

Pracovníci (zrejme hlavní, nazvali by sme ich vedúcimi vedeckými pracovníkmi) Šalamúnovho domu sa špecializujú na rôzne činnosti:

dvanásti sa v prestrojení vydávajú do iných krajín, kde získavajú informácie o vedeckom pokroku,
traja zaznamenávajú všetky pokusy v knihách,
traja zhromažďujú pokusy z mechaniky a a tajných vied (nejasné),
traja vykonávajú nové pokusy,
traja sumarizujú výsledky pokusov a zovšeobecňujú ich,
ďalší analyzujú pokusy svojich kolegov a snažia sa z nich vyvodiť niečo užitočné pre život a pre jasné odhaľovanie príčin vecí a prírodných javov,
ďalší na základe spoločných porád o doterajších pokusoch navrhujú nové pokusy hlbšie osvetľujúce podstatu veci,
traja v novom kole vykonávajú tieto nové pokusy,
posledná trojica zovšeobecňuje doterajšiu prácu a kladie ich do ďalších súvislostí. Vyvodzuje z nich axiómy a poučky (str. 52 – 53).

Popri hlavných vedcoch sa v Šalamúnovom dome pôsobia aj novici, učni, služobníci a pomocníci. Nachádza sa tu aj niečo ako technické múzeum s modelmi významných vynálezov a tiež aj so sochami vynálezcov a objaviteľov (str. 53 – 54). Úspešní vynálezcovia sú odmeňovaní.

Súčasný človek v tomto opise vidí predobraz akadémie vied, či výskumného ústavu aj s modernými vedeckými metódami, ktoré v sebe obsahujú rešerš doterajších výsledkov, stanovenie hypotézy, realizáciu pokusov, ich vyhodnotenie, analýzu a zovšeobecnenie, vytvorenie novej teórie, zdokumentovanie a kategorizovanie vedeckej práce a taktiež aj praktickú aplikáciu. Vidíme aj, že Bacon vníma vedu, bádateľskú činnosť a vynálezcovstvo ako kolektívne dielo s presnou deľbou práce.

Prekvapivo novodobo vyznieva aj zmienka o fakticky osvetovej činnosti – o prezentácii a publikácii objavov, dokonca aj v populárnej forme pomocou verejných prednášok a praktických rád pre obyvateľov (str. 54).

Sme azda oprávnení konštatovať, že koncepcia Šalamúnovho domu inšpirovala neskôr aj zakladateľov vedeckých akadémií (nemecká Academia Naturae Curiosorum, anglická Royal Society v r. 1660, francúzska Académie des sciences 1666) a reformátorov univerzít (napr. v Škótsku 18. storočia). Hoci treba tiež uviesť, že prvé vedecké „akadémie“ vznikali ako súkromné spolky v talianskych mestách už začiatkom 17. storočia a Bacon o nich určite vedel. Boli na rozdiel od vtedajších univerzít zamerané prírodovedne a medicínsky a boli otvorenejšie novým metódam.

Je pozoruhodné, že celý opis prístrojového zariadenia a strojov v Šalamúnovom dome a na celom Bensaleme je veľmi nejasný a neurčitý. Bacon sa mu vlastne vyhol, respektíve sa k nemu možno chcel vrátiť neskôr, čo sa ale už nikdy nestalo. Opisuje, čo by mali tieto zariadenia dosahovať, ale až na výnimky (napr. pri výrobe liekov) sa vyhýba otázke ako – akým spôsobom. Bacon si skutočné fungovanie týchto strojov azda ani nevedel predstaviť. Bol však presvedčený, že viac úžitku z prírody môže človek dosiahnuť práve pomocou strojov a veril v ich ustavičný pokrok. Dnes by sme to označili za „zvyšovanie efektivity práce“. Cieľom vedeckého bádania tak má byť okrem poznania aj vynachádzanie nových metód vo výrobe – má byť z neho praktický úžitok.

Zaujímavo vyznieva aj porovnanie s Morovou Utópiou. Thomas More síce počíta s istým pokrokom vo vedách aj technike, no hlavným zdrojom skromného blahobytu obyvateľov Utópie je mimoriadna kombinácia prírodných podmienok a prísny spoločenský systém, ktorý zabezpečuje rovnomerné rozdelenie hmotných statkov (aj to nie pre všetkých, systém počíta s existenciou otrokov a podriadenosťou v rámci rodiny). Pre Francisa Bacona je zárukou bohatstva a prosperity veda a technika, ich ustavičné nikdy sa nekončiace zdokonaľovanie a zavádzanie ich výsledkov priamo do výroby. Bensalemská spoločnosť tak nemusí príliš uvažovať o tom, ako spravodlivo rozdeliť obmedzený počet produktov. Z pohľadu ľudí 17. storočia je doslova zahltená ich masovou výrobou a tak má každý dosť na dôstojný život. Bacon tak doslova predpovedá nástup modernej konzumnej spoločnosti. S týmto materiálnym blahobytom je spojený aj iný vzťah k vojne a vojnovému násiliu. Pokiaľ Moroví Utópčania sa z času načas uchyľujú k vojenskej expanzii a ovládnutiu nových území s cieľom získať nové externé zdroje, Bensalemčania niečo takého nepotrebujú. Nové zdroje im poskytuje vlastný vnútorný technický pokrok a ekonomický rast.

Je príznačné porovnať aj rozdiel v geografickej lokalizácií utopickej spoločnosti: u Thomasa Mora v 16. storočí to je v južnom Atlantiku a u Bacona o storočie neskôr kdesi uprostred Tichého oceánu. Je to znak rozšírenia hraníc sveta známeho obyvateľom Európy. V 17. storočí už bol Južný Atlantik pomerne známym a prebádaným miestom. No a autori neskorších utópií už majú tendenciu ich klásť na Mesiac (Francis Godwin, Cyrano de Bergerac) a v 20. storočí na Mars, k vzdialeným hviezdam a nakoniec do nedefinovaných „iných dimenzií“. (Vždy za okraj známeho sveta.) Utopická literatúra sa úzke prelína s literatúrou fantastickou, vedecko-fantastickou najnovšie aj s fantasy. Môžeme, pravda, ale špekulovať, či napríklad aj žáner rytierskych románov alebo niektorých kresťanských legiend neobsahoval v sebe aj dobové predstavy o ideálnej spoločnosti kdesi vo fiktívnych ríšach (Avalon, ríša kňaza Jána, hrad Svätého Grálu) alebo krajinách ďalekých a značne zidealizovaných (Jeruzalem, Aténske vojvodstvo). Boli by to dobové stredoveké utópie, ktoré by nasledovaniahodný ideál videli nie v spoločnosti slobodnej, rovnostárskej a blahobytnej, ale v dokonalo usporiadanej komunity rytiersko-mníšsko-feudálnej.

„Nová Atlantída“ je dielo, ktoré zostalo nedokončené. A to práve v častiach, kde sa zrejme mohol prejaviť Bacon-štátnik a Bacon-právnik. Bolo by to určite veľmi zaujímavé čítanie. To, čo nám zanechal, sú predstavy Bacona-prírodovedca a Bacona-filozofa o tom, aké by malo byť postavenie vedy a techniky v ideálnej spoločnosti. Tu môžeme smelo povedať, že doslova predbehol vývoj o dve storočia a v podstate predpovedal priemyselnú revolúciu aj víziu priamej a okamžitej aplikácie vedeckých poznatkov do života a priemyselnej a poľnohospodárskej výroby. Jeho „Šalamúnové domy“ sa stali všeobecne rozšírenou realitou až v prvej polovici 20. storočia v podobe vedecko-výskumných ústavov. V „Novej Atlantíde“ prezentoval aj svoje predstavy o metodike a organizácii bádania v prírodných a technických vedách ako takých. Namiesto špekulácií a abstraktných konštrukcií má byť ich základom pokus a pozorovanie, ktorých výsledky sú zovšeobecňované do teórie, ďalej rozvíjané a tiež zavedené do praxe – do nových výrobných postupov. Veda tak nie je samoúčelnou činnosťou, nebodaj zábavkou ale zlepšuje život spoločnosti. Stáva sa doslova „výrobnou silou“ a vedecké poznatky majú veľkú – dokonca strategickú – hodnotu (takú, že Bensalemčania vysielajú osobitné výpravy, aby ich získali a aby Bensalem tak ani o piaď nezaostal za ostatnými krajinami).

Toto jeho presvedčenie a poznanie je o to geniálnejšie, že on si nevedel predstaviť podobu, ktorú nové vedecké objavy budú mať. Ani ako budú fungovať všetky tie skvelé stroje a prístroje, ktoré si vysníval. Pochopil však, že tieto nové, zatiaľ nevynájdené technické zariadenia budú hlavným nástrojom zlepšenia ľudského života. Pričom tieto zariadenia bude človek vynachádzať na základe aplikácie poznatkov prírodných vied, ktoré musí ustavične rozvíjať. A to je prelomová myšlienka.

Na záver môžeme povedať, že Európania a členovia iných moderných spoločností sa v 19.-20. storočí akoby všetci presťahovali na ostrov Bensalem. Z hľadiska rozvoja vedy, techniky a produkcie spotrebného tovaru, potravín a zábavy určite. Napriek tomu sa nestali spoločnosťami bez vnútorných konfliktov a dokonca brutálneho vojnového násilia. Ani spoločnosťami, kde by ľudia boli šťastní a spokojní. Dnes vieme, že okrem vedeckého poznania, odstránenia materiálneho nedostatku, hladu a mnohých chorôb a predĺženia života – teda naplnenia najväčších výziev ako ich vnímalo 17. storočie – k spokojnosti a harmónii potrebuje človek aj mnohé iné faktory – azda by sme povedali, že z vyšších poschodí Maslowovej pyramídy. Hovoríme o pocite dôstojnosti, životnej istoty a naplnenia túžby po spravodlivosti, po uznaní, po príslušnosti ku kolektívu a spoločenskému celku atď. Neodstránili sme ani strach zo smrti a konca našej životnej existencie – len sme daný krutý moment oddialili. Navyše naplnenie minulých materiálnych potrieb plodí len nové a nové materiálne očakávania. Keď sme bosí, chceme mať jedny topánky na všedné nosenie a druhé na slávnostné príležitosti. Keď si ich môžeme dovoliť kúpiť viac-menej neobmedzený počet, začínajú sa nám hromadiť špeciálne páry topánok na športovanie, na turistiku, na lyžovanie, na behanie, na tancovanie, na nosenie k takému či hentakému kabátu alebo svetru… Aj po prípadnom nasýtení ba až zahltení spotrebným tovarom hľadáme iné formy uspokojenia (ktoré dokonca môžu vyznieť absurdne) – kvalitné strávenie voľného času, výlet do Pacifiku, vlastníctvo produktu určitej konkrétnej značky bez reálneho rastu úžitkovej hodnoty, získanie originálnej sošky vyrezanej africkými domorodcami a pod. Niekto by povedal, že sa začíname naháňať za cieľmi, ktoré neuspokojujú definovateľné materiálne potreby ale našu túžbu po prestíži a uznaní, a že väčšie životné šťastie dosiahneme vedomou redukciou vlastných potrieb a očakávaní.

Cyklus úsilia dosiahnuť uspokojenie ľudských požiadaviek a vzápätí generovania nových potrieb je totiž nekonečný. Ale možno to je tak aj dobre. Je totiž hlavnou pohnútkou dosahovania ak už nie šťastia tak aspoň pokroku. Takéto snaženie dáva ľudskej existencii zmysel a udržiava tak človeka pri živote. Otvorene sa môžeme domnievať, že ideálne usporiadaná stabilná spoločnosť, kde by už ľudia nemali žiadne nové neuspokojené potreby a požiadavky, by bola veľmi statická, bez dynamiky a nakoniec odsúdená na vyhynutie a zánik.

Na záver azda môžeme odporúčať Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov, aby pokračovalo v publikovaní prekladov klasickej utopickej a fantastickej literatúry 16. – 18. storočia. Väčšina týchto diel totiž v slovenčine zatiaľ dostupná nie je.

[1] Bacon patril medzi propagátorov a iniciátorov zakladania anglických kolónií v Severnej Amerike.

doc. JUDr. MUDr. Daniel Šmihula PhD. Dr.Iur. Číst víc

Top autoři

Top série

Nová atlantída
E-kniha

Kniha

E-kniha

189 Kč

Potřebujete poradit knihu?

Proč nakupovat na Martinus.cz?

Naši skřítci doporučují

Více o eknize

Nahlásit chybu

Hodnocení

Recenze od Martinusáků

Čtenářské recenze

Nová atlantída E-kniha

Kniha

E-kniha

189 Kč

Potřebujete poradit knihu?

Proč nakupovat na Martinus.cz?

Naši skřítci doporučují

Více o eknize

Nahlásit chybu

Hodnocení

Recenze od Martinusáků

Čtenářské recenze

Víte o novém čtenářském profilu?

Nová atlantída
E-kniha