Kniha je najfilozofickejším dielom tohto mysliteľa, esejistu, prozaika, básnika a dramatika, ktorý patrí k najreprezentatívnejším osobnostiam modernej španielskej literatúry. Podľa Unamuna idea Boha nie je príčinou, ale dôsledkom pocitového chápania nesmrteľnosti duše. Autor komentuje rozličné náboženstvá a dejiny národov a tragickosť ľudskej existencie vidí v rozpore medzi rozumom a citom. Vieru nepovažuje za dogmu. Človek sa k nej prepracúva trýznivým hľadaním Boha a životnou praxou založenou na princípoch pravdy, dobra, krásy a lásky. V prenikavých úvahách o Cervantesovom Donovi Quijotovi nastoľuje odveký rozpor človeka medzi ilúziou a skutočnosťou.