Za dverami liečebne

E-kniha

O čom je ľudský život?

O láske, rodine, práci, informáciách, zážitkoch, snoch…ale aj o menej pútavej téme, ako je stárnutie a smrť.
Pracovala som v prostredí, kde sa žilo a pomáhalo žiť,
ale kde sa aj umieralo a sprevádzalo v ťažkých chvíľach človeka.

To, čo sa odohrávalo v zariadení pre dlhodobo chorých aj umierajúcich pacientov, som sa rozhodla spracovať do minipoviedok s krátkym zamyslením.
Zamyslením sa nad tým ako žijeme,
zamyslením sa nad tým, ako sa cíti človek na ceste do neznáma,
zamyslením sa nad tým, čo môžeme urobiť kým sme ešte zdraví.
Ukážka:

Melánia

Na prvý pohľad obyčajní, samostatne sa pohybujúci, niekedy usmievaví ľudia. Túlajú sa chodbami a hľadajú svoje pracovisko, inokedy vysedávajú so zbaleným kufrom s cieľom ísť domov pri dverách uzavretého oddelenia. Títo, na pohľad všední ľudia, sú „neobyčajne” stratení v reálnom svete. V medicíne sa tento stav označuje slovom demencia. Pacienti s demenciou sa orientujú v súradniciach svojej mysle, záhadných a málo prebádaných. Otváram dvere izby, kde ma s úsmevom víta pacientka Melánia.
„Veľmi sa teším, že ma zoberiete. Akosi nemám čo na práci,” posťažuje si.
Kráčame do spoločenskej miestnosti, kde znejú ľudové piesne. O chvíľu mi šeptom oznamuje, aby nerušila ostatných: „Musím už odísť, lebo prídu naši a sama domov nepotrafím. Pójdete se mnú?” vysloví nárečím podfarbenú otázku.
Viem, že nemá význam jej odporovať, a predsa sa pokúšam. „Máme čas, pôjdeme spolu o pár minút,” opatrne odpovedám. Znervóznie a rozpačito opakuje: „Dójdu naši a nenájdu ma!” Odchádzame.

Popoludní navštívim pani Melániu opäť v jej izbe. „Ako ste využili čas dopoludnia?” znie moja otázka. S úsmevom a nadšením informuje: „Viete, bola som tam, kde sa spievalo. Ojojoj, ako len pekne spievali!”
„S kým ste tam boli?” vyzvedám.
„S takou príjemnou pani, ktorá ma sprevádzala až sem.” Uvedomila som si, že v danej chvíli som pre Melániu iná osoba ako pani z dopoludnia. Spev si pamätala, ale moju tvár nie. Spomínala iba zážitok zo spevu. Akoby zachytila len emócie, nie tvary. Melánia ma zakaždým víta ako novú osobu, s ktorou sa prvýkrát zoznamuje. Je to zvláštny pocit. Ako dve herečky vo filmovom štúdiu, kde po odklepnutí klapky hráme tú istú situáciu odznova.

Všimla som si, že pacienti postihnutí demenciou v sociálnom kontakte vnímajú najmä, a niekedy iba, emócie.

* Pojem demencia pochádza z latinského: „de mentia”, čo znamená „odchádzajúci duchom, strácajúci na duchu či na rozume.”
Recenzia:

Ďakujem Zuzke za veľmi peknú publikáciu, ktorá ma na chvíľu vrátila do Liečebne. Ďakujem aj ostatným zamestnancom, sanitárom, zdravotným sestrám, fyzioterapeutom, lekárom, pánovi riaditeľovi, rehoľným sestrám, ktorí dotvárali rodinnú a družnú atmosféru. Každý bol originálne dôležitý. Prajem všetkým, aby si uchovali pekné spomienky a na nepríjemné rýchlo zabudli. Väčšina z nás sa rozpŕchla, ale ducha Liečebne so snahou byť empatický a pomôcť chorým môžeme dávať ďalej. Nech je aj táto knižka nám na povzbudenie, že žiadna snaha nie je márna…

MUDr. Michal Mrocek, primár