"Na nespravodlivo stíhaných, mučených a protiprávne väznených komunistickým režimom v období rokov 1948 až 1989 si minulú sobotu zaspomínali počas pietneho zhromaždenia pred leopoldovskou väznicou. Osudy týchto ľudí predstavil popoludní aj slovenský spisovateľ Rudolf Dobiáš v knihe Triedni nepriatelia. "Sú v nej výpovede a spomienky ľudí, ktorí boli väznení a prenasledovaní. Dnešné časy im veľmi neprajú, pretože keď tieto príbehy rozprávame, sú neuveriteľné. Mnohé z nich sú len ťažko predstaviteľné," povedal. V druhom pokračovaní knihy sa ich nachádza asi päťdesiat. Ide o ľudí zo Slovenska a jednu Češku, ktorá rozpráva o svojom väznení v Želiezovciach. "Môj príbeh je o 19-ročnom chlapcovi, ktorý rozšíril zopár letákov po okolí Trenčína. Preto ho odsúdili na dlhé roky väzenia." Dobiáša odsúdili na osemnásť rokov za velezradu. "V tom čase sme ani nevedeli, čo to znamená. Ľudia boli obžalovaní z toho, že chcú rozpútať tretiu svetovú vojnu, že sú zločinci, triedni nepriatelia a že chcú národu len to najhoršie. Pritom väčšina z nich sa previnila len tým, že nesúhlasila s režimom a dala to najavo," skonštatoval. Na väzenie si však spomína radšej ako na obdobie po ňom. V leopoldovskej väznici totiž ako mladý muž sedel s literátmi. "Ústa som otváral nad životmi týchto ľudí. Neskôr to však už bolo ťažšie, pretože som si nevedel zohnať zamestnanie. Ponúkal som sa na vykládku vagónov, i do bane. Nikam ma nechceli." Neľudskosť a nesloboda Emil Švec z Piešťan prežil vo väzení takmer 18 rokov. "Prvýkrát ma súdili ako študenta vysokej školy. Dostal som 6 rokov za velezradu. Rok som bol v jednej cele a ani raz som nebol na vychádzke. Keď ma vzali von, zaviazali mi oči, aby som nič nevidel.“ Keď sa ocitol na slobode, utiekol do Rakúska, kde sa zapísal na univerzitu. Neskôr ho prepadli pri rakúskych hraniciach a násilne ho odvliekli do Československa. "Bol som dobitý a spútaný. Kľačal som na zemi, keď mi zašívali hlavu. Takto začal môj výkon trestu. Údajne bol som bol odsúdený za špionáž." Rozsudok mu však úradne nedoručili. Navštívil takmer každú väznicu, aj leopoldovskú. "Pracoval som so sklom v brúsiarni. Bola to dlhá hala, kde bolo jedno veľké okno. Cez neho som videl vysoký komín, kam každý rok prilietali bociany. Závidel som im. Hovoril som si, pane Bože, keby som mohol byť tým bocianom, hneď vezmem kurz do slobodných krajov." Takto sa to opakovalo päť rokov. Bola to jedna z vecí, ktorá ho držala pri živote. "Hovoril som si, že existuje aj svet mimo väzenia a že ten svet, do ktorého nás nútili, nie je celý svet. Každá hodina bola strata a odpočítavala sa zo života." Klamal sám seba a to bola jediná možnosť, ako prežiť a predísť tomu, čo ho ničilo, dusilo a rozpletávalo. Každodenne vídal väzňov, ktorí čakali na popravu. Nikdy nevedeli, kedy príde ich čas. "Traja z nich raz dostali milosť, ale nepovedali im to. Vzali ich, ani nevedeli kam. Bolo to tak negatívne premyslené a zločinné, že sa to ani nedá opísať." Výnimkou neboli ani drogy. "Dvakrát som to zažil, robili s nami psie kusy. Princíp bol v tom, aby zo mňa vytiahli, čo potrebovali. Každý chcel vyšetrovať Washington, ale to bola hlúposť." Jediná vec, ktorá ho zaráža je, že dnes sa nenájde nikto, kto by sa k týmto činom priznal. "Ide sa ďalej. Neviem, či je to tabu alebo tu platia nejaké normy, ale podľa ústavných práv a slobôd takéto niečo neexistuje. Všetci sú nevinní. Pritom sa vždy na všetky práce nájdu ľudia, nech sú akokoľvek zlé. Videli ste už niečo také, aby sa niekto hlásil vešať ľudí? Ale taká je realita a keď z nej vychádzate, život sa vám zúži a vo svojom okolí nájdete možno troch solídnych ľudí." Petra Nagyová, Regionálne noviny MY, 30. 8. 2007
