Je zlo iba estetickým nedostatkom, nedokonalosťou, ktorá mizne samovoľne pribúdaním dobra, alebo je to skutočná sila, ktorá prostredníctvom lákadiel vládne nášmu svetu, takže k úspešnému boju s ňou treba mať oporný bod v inom poriadku bytia?
Solovjov považuje za nebezpečné, keď sa náboženstvo odkloní od toho, čím je, totiž od viery v absolútne dobro a vychádza z presvedčenia alebo falzifikácie samotného pojmu dobra. Je potrebné nielen rozlišovať dobro a zlo, ale v dobre treba rozlíšiť dobro, ktoré zachraňuje od dobra zdanlivého, ktoré privádza k popretiu Boha. Rozdiel nie je tak ľahko zistiteľný. Ak niektorí tvrdia, že stačí konať dobro, aby sme boli kresťanmi, Solovjov opisuje dobro, ktoré sa uskutočňuje falošnými činmi a ktoré nesie v sebe zlo. Sám Kristus ukázal cestu k ich rozlíšeniu: „Ale múdrosť bude ospravedlnená svojimi skutkami“ (Mt 11,19).
„Dielo Prozreteľnosti Božej Múdrosti sa naplní v Božom kráľovstve, v ktorom je Boh pre všetkých všetkým (…). Kristus, pravý človek a pravý Boh, len v jedinej osobe zjednocuje v sebe padlé stvorenie a jeho Tvorcu, aby rozšíril túto jednotu na celé ľudstvo, dokonca na všetko existujúce a naplnil tak dielo večnej Všemohúcnosti.“
„Poňatie dobra, ktoré je sfalšované, nespočíva teda v subjektívnej kvalite podvodníka, ale v objektívnej povahe jeho diela, ktoré chce všetko zjednotiť, všetko, čo je dobré.“ Takéto dielo „konané bez Boha nemôže byť ničím iným ako falzifikáciou dobra.“
Moderný človek si uvedomuje svoju veľkosť, pokrok, ktorý sa otvára v každom rozmere jeho činností a objavov. Dokonca zakúša istú pýchu nad dielom svojich rúk a tvárou v tvár hodnotám, ktoré uznáva. Pokušenie sa teda modifikuje ako absolutizácia tohto všetkého, pričom človek odmieta skutočnosť, že každé dobro v dejinách má iba úlohu prostredníka. Zastaviť sa znamená vyhlásiť vlastné dielo za absolútne a človeka, ktorý ho napĺňa, zbožštiť.
Základnou úlohou tejto polemiky nie je len vyvrátiť zdanlivé náboženstvo, ale odhaliť jeho skutočný blud.
