Jestvuje len málo zahraničných spisovateľov, ktorých tvorba sa stretla na Slovensku s takým ohlasom ako dielo Američana arménskeho pôvodu Williama Saroyana (1908-1981). Poznáme ho predovšetkým ako autora poviedok, noviel, románov, divadelných hier, pamätí. Nezabudnuteľná zostáva jeho prvá kniha Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde. Najpríťažlivejší však býva v krátkych útvaroch, predovšetkým v poviedkach, ktorých za polstoročie údajne napísal vyše tisícpäťsto. Viaceré vznikali z potreby dňa či pre časopisy, no tie najlepšie čitateľovi doslova učarujú. Ich postavičky bývajú často čudáci, avšak iba z konvenčného pohľadu, lebo ani vidina mamonu ich neprinúti zmeniť životný štýl. Vo svete stroskotancov a skrachovancov, vo svete dospelých, ktorí istým spôsobom nedospeli, sa voľne dýcha iba deťom, lebo tie ešte nestačili pozväzovať konvencie hmotárskeho sveta. Iba deti objavujú cez zlo sveta jeho dobro, iba ony vedia vychutnávať slobodu.
Recenzie:
Srdce prosté a priezračné
Slovenský spisovateľ po nedávnom knižnom úspechu so zbierkou poviedok Bola raz jedna mladá dáma z Perthu sa rozhodol vyrukovať na trh so zbierkou poviedok taktiež od Williama Saroyana v preklade znalca jeho tvorby Juraja Vojteka Zbohom, láska moja. Je síce pravdou, že táto zbierka už raz v slovenčine vyšla (Mladé letá, 1969), ale odvtedy odtieklo veľa vody nielen v slovenských riekach, ale vyrástlo aj viacero generácií, ktorým sa už toľko nepáči siahať do otcovských knižníc, pretože sú sprvoti presvedčené, že sa v nich skrývajú iba stariny a demagógia. Autora si zrejme každá z rozvíjajúcich sa generácií musí objavovať nanovo prostredníctvom nezávislých odporúčateľov a súgeneračných priateľov.
Saroyanove chlapčiská a dospelí s dušou veľkých detí, túžia po porozumení. Porozumenie je nevyhnutnou podmienkou lásky, ťažko možno dôverne milovať niekoho, komu nerozumieme. Rodičia milujú i odcudzené deti, lebo si v sebe udržiavajú pocit porozumenia z rokov, keď stačilo pritisnúť si na chvíľu chlapčisko k sebe a hneď bolo po bolesti a blízki ľudia si porozumeli nezriedka aj bez slov.
Kúsok z túžby po dobre a priezračnosti si vari každý z nás doniesol do dospelosti a aj keď to skrýva v tajnom priečinku, zásuvku nikdy úplne nevymetie, sú v nich poklady, ktoré nemožno vymeniť za diamanty ani iné ligotavé cennosti. Ľudskosť a naivná nevinnosť a naivné hriešiky, čakanie na jedinú pravú otázku, to všetko sú atribúty, ktoré nám Saroyanovu tvorbu približujú, a preto cítime, že častokrát súhlasne zároveň s ňou dýchame.
Zo Saroyanových poviedok vejú aj vánky voľnosti a slobody, diaľav a priestoru - k plnému nadýchnutiu sa. Zhodou okolností po dočítaní zbierky poviedok Zbohom, láska moja sa mi do rúk dostali poviedky Bernarda Malamuda. V nich človek objavuje vlastné úzkostlivejšie dychy, prežíva strach a najmä nevyslovenú bolesť. Pôvodom pochádzali obaja z krajín, ktoré sú v ponímaní Ameriky východné, ale každý z nich patril k inej minorite. Akoby vekmi pretavené skúsenosti vlastných národov ovplyvnili aj ich spisovateľskú výpoveď. A pretože obaja patria ku skvelým autorom americkej poviedky, každý z nich vie vyjadriť niečo z toho, čo vari každý nosí v sebe ako svoj osud, karmu alebo predurčenie.
Kniha Zbohom, láska moja sa po prečítaní do poličky odkladá ťažko. Je v nej totiž zakliata spomienka na našu vlastnú mladosť, detské roztopašníctva, prvú lásku i sklenenú guľôčku nevinnosti a prvých poznaní, keď sme nerozlišovali, či je poznanie dobré alebo zlé. Jednoducho bolo. Jednoduché. Cez jednoduché a priezračné srdce sme videli diaľky a našich blízkych. Alebo sme sa pozerali cez sklenenú guľôčku s farebnými lupienkami uprostred?
Ľuboš Svetoň, Knižná revue 04/2001