Stratení v abecede

Jemným návodom na čítanie knihy Jozefa Špačka by mohol byť úvodný citát od Rudolfa Slobodu: „Minulosť je čoraz neistejšia.“ Ten akoby smeroval k čítaniu predloženej prózy ako postmodernej „memoárovej“ literatúry (také boli v istom zmysle aj prózy Ruda Slobodu s výraznými autobiografickými motívmi). Jozef Špaček nejde v tomto smere v línii zdanlivo realistickej literatúry, ale kaleidoskopicky pretriasa a oprašuje mená, zážitky, pocity zo stretnutí s bratislavskými a skalickými literátmi, novinármi, básnikmi, prozaikmi, ale i výtvarníkmi, a s odstupom času si v duchu aj na papieri prehodnocuje, čo z koho zostalo, čo sa zmestilo do dejín literatúry, do slovníkov či encyklopédií, čo z toho je naozaj dôležité a čo nie. Text spestrujú autorove nenápadné glosy o situácii na slovenskom literárnom trasovisku, ako aj humorné či mierne ironické pasáže.