Príbehy zemepisných názvov ponúkajú iný pohľad na dobre známe i odľahlé kúty Vysokých Tatier.
Spočiatku boli názvy odvodzované najmä podľa vlastníckych vzťahov, neskôr zanechali v tatranskej toponymii svoju pečať lovci, bylinkári, hľadači pokladov, pastieri, baníci, drevorubači, uhliari… „Ich“ názvy vznikali najmä v 17. a 18. storočí a dnes ich označujeme za ľudové. V tom čase prichádzali do Tatier aj prví podtatranskí vedci, ktorí spočiatku preberali pôvodné názvy, neskôr ich pretvárali do spisovných podôb a v latinských textoch ich prekladali do „reči učencov“. Ich diela prilákali do Tatier zahraničných bádateľov, ktorí vo svojich príspevkoch rôznym spôsobom modifikovali zaužívané názvy, čím na dlhé roky spätne ovplyvnili aj časť slovenského názvoslovia. A nielen oni. Nomenklatúru slovenskej časti Vysokých Tatier tvorili okrem Slovákov aj spišskí Nemci, goralské etnikum i Poliaci. A pretože aj za monarchie musela mať toponymia úradnú podobu, vznikali aj maďarské názvy. Názvoslovie sa vyvíja aj v súčasnosti. Najmä horolezci kvôli podrobnej orientácii v zložitom teréne potrebujú pomenovať pre oko „nezasväteného“ bezvýznamné vežičky, zuby, štrbiny, piliere, žľaby…
Zemepisné názvoslovie poskytuje bohatstvo podnetov na úvahy historikom, lingvistom, geografom, ale aj radovým turistom a milovníkom Tatier. Najmä posledne menovaným je určená táto publikácia, v ktorej sa autori snažili opísať Vysoké Tatry netradičným spôsobom, prostredníctvom niekedy až spletitých príbehov vývoja ich slovenských zemepisných názvov.
