Kázeň deptá, prednáška nudí, ale fejtón či epigram poteší. Texty v knihe môžeme pokojne označiť za morality – obaja autori vedia, že moralita je akceptovaná, len keď je zábavná a preto pristihujú hlúposť in flagranti aj s jej pôvodcom.
Peter Zajac
Svet v úvodzovkách
(Dominoforum č. 8/99, 25. 2. 1999)
Kniha esejí Pavla Vilikovského a aforizmov Tomáša Janovica Okrídlená klietka
vychádza v druhom vydaní.
Po roku 1989 došlo v slovenskej literatúre k hodnotovému prevrstveniu, ale nie k radikálnemu zlomu. K radikálnemu zlomu však došlo v oblasti, ktorá je až nápadne viditeľná, ale takmer vôbec sa neuvažuje o jej mieste a postavení v súčasnej kultúre. Myslím tým oblasť eseje, a to ani nie tak eseje literárnej ako spoločenskej.
Obrana nových hodnôt
Tento zlom spôsobila základná zmena pomerov, videnia sveta a s ním spojené uvoľnenie jazyka. V posledných rokoch to však bola najmä nevyhnutnosť obrany nových hodnôt. V knihe o tom v jednom rozhovore Pavel Vilikovský hovorí: „... štyridsať rokov nás tlačili, aby sme sa politicky prejavovali – pravda, podľa ich predstáv – a my sme pod tým tlakom uhýbali. Považovali sme za cnosť, že sme sa mu viac či menej ubránili, a na iné sme ani nepomysleli. Ale možno práve preto mám pocit, že keby som sa k tomu, čo sa tu teraz odohráva, nevyjadril, ocitol by som sa v polohe trpného prizerača a do smrti by som si vyčítal, že vo chvíli, keď sa niečo azda dalo ovplyvniť, som sedel so založenými rukami.”
Pocit, že tento raz už nemožno sedieť so založenými rukami, sa stal v strednej generácii, ktorá už jednu šancu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch prepásla, silným hnacím motorom. Do oblasti politickej eseje a publicistiky sa vydali dokonca aj takí autori, ktorí sa politizácii svojej literárnej tvorby inak dôsledne vyhýbajú.
Stačí spomenúť mená ako Milan Lasica, Július Satinský, Pavel Hrúz, Dušan Mitana, Lajos Grendel, Ivan Štrpka, Ivan Laučík alebo Valér Mikula. Vedno s Jurajom Špitzerom, Ivanom Kadlečíkom, Rudolfom Chmelom, Milanom Šútovcom, Jánom Štrasserom, M. M. Šimečkom, Milošom Žiakom a neliterátmi Miroslavom Kusým, Milanom Šimečkom, Jánom Čarnogurským, Františkom Mikloškom, Františkom Šebejom, ale aj Mariánom Leškom a ďalšími publicistami vytvorili novú tradíciu spoločenskej eseje.
Ide pritom o nástup vyznačujúci sa razantnosťou, rozsahom záberu a rozmanitosťou jednotlivých pohľadov, čo je zrejmé najmä u autorov, ktorých domovským poľom je a ostala literatúra. Každý z nich si so sebou prináša aj svoj individuálny spôsob videnia a písania a prenáša ho do spoločenskej eseje, ktorá sa tým rozlíšiteľne individualizuje.
