Gombíky

Přečtená

Braňo Hochel, víťaz prvého ročníka literárnej súťaže Poviedka, dovtedy známy najmä ako básnik, literárny vedec, prekladateľ a jazykovedec, doplnil pestrú škálu svojej tvorby o knižku rozmanitých prozaických textov, ktorú pomenoval Gombíky. Symbolika názvu spočíva vo funkcii konkrétnych gombíkov. Autor s hravou ľubovôľou zapína a rozopína sériu príbehov spracovaných s rozličnou mierou spontánnosti.

Táto zbierka nie je lacným čítaním, texty nezaprú rukopis básnika, ktorý neopozerané a pritom spontánne obrazy zaplietol do osnov svojich príbehov. Málokedy sa im dá vyčítať násilnosť či vyumelkovanosť, riadky príjemne tečú v mysliach i medzi perami. Jednoznačná súvislosť medzi jednotlivými časťami (Potopa – Tri kapitoly zo slovenskej poetiky – Epizódy či Najdôležitejšie je udrieť prvý – Poď, Olof) zarámovala zbierku, dôležité je však vzájomné prepletenie príbehových častí so snovými (Kúpalisko, Učiteľ, Príhoda z vlaku). V tomto usporiadaní majú neprehliadnuteľné miesto poviedky Výkrik, Príbeh pani Katky, Muž, ktorému veľmi ukrivdili a Latina. V nich je ilúzia skutočnosťou a každý sen sa končí prebudením po ktorom zostanú len spomienky a poznanie, že je po všetkom. Rozprávanie Braňa Hochela je pôsobivé a v kombinácii s pestrou pocitovosťou je celkom príjemným zážitkom.
(Jarmila Ďurianová)


Braňo Hochel svoje poviedky často situuje do spoločnosťou korektne vydeleného prostredia, akým je vidiecka škola, starobinec či chata v horách. Na protagonistoch zvýrazňuje neprimeranosť ich súčasného postavenia vzhľadom k ambíciám z minulosti. Riadenie sa odlišným spôsobom myslenia je hlavnou príčinou nezaraditeľnosti a zárodkom komunikačného problému. Príbehy, naplnené nekonvenčnosťou odlišných a odrovnaných typov ľudí, ktorí mali v živote pôvodne vyššie ambície, majú povahu paradoxu. Za určitých okolností ich totiž môžeme považovať za naozaj slobodných: “Zahľadel sa na veselé, vyštípané, unavené tváre a vedel, že ani dnes nebude vyučovať podľa osnov” (s.54). V spoločnosti, ktorá bola odidealizovaná, je iba jej okraj miestom pre nezávislosť. Možnože i kvôli prezentácii tohto názoru autor pridal k námetom, ktoré sú vo svojej podstate smutné, štipku kultivovaného humoru.
(Jaroslav Vlnka)