"Skúsený a uznávaný prozaik sa tu pokúsil v dosť náročnom texte odpovedať na tie najzákladnejšie otázky, ktoré by mali znepokojovať ľudstvo ako celok, ale aj každučkého, čo len trocha súdneho a zodpovedného ľudského tvora. Venuje sa výkladu ľudských dejín, no predovšetkým vývinu kresťanstva s dôrazom na rôzne proroctvá, veštby, vízie.“ (Jozef Špaček)
„Autor, ktorému nie je nič také sväté, aby sa proti tomu nevzbúril, rebel, recesista, blasfemik a heretik Dušan Mitana predviedol na konci minulého tisícročia svojmu čitateľstvu šokujúcu premenu fantasticko-faktografickým pararománom s vesmírnou zápletkou, s podtitulom Dejiny spásy v 10 častiach s prológom a epilógom a charizmatickým názvom Návrat Krista. Jeho úporné sebazničujúce hľadanie strateného subjektu vo svete ,,na prahu sebazničenia“ a bezuzdné prekračovanie ontológie metafyzikou a mystikou tu vyústilo do „faktografickej“ analýzy dejín náboženského myslenia, na konci ktorej čnie onen návrat Krista ako zmierenie s nezmieriteľným, ale súčasne aj ako autorova najbytostnejšia vzbura.“
Alexander Halvoník
„Text z istého pohľadu pripomína Ecove hry s interpretáciou. Podobne ako vo Foucaultovom kyvadle i tu je hlavnou témou „tajomné”, poháňa ju dychtivosť objavovať tajné kódy, lúštiť inotaje pod povrchom textov, mystické sprisahania za dejinami sveta. Mitana používa ecovskú metódu zmätenia významov, podobne spája cudzorodé pramene do nových významov, aj bez overovania prameňa. Text Návratu Krista je rozsiahlou kolážou pozliepanou z útržkov ufologických prednášok, evanjelizačných traktátov, špekulatívnej teológie, biblickej exegézy, novinových správ, mediálnych súdov. Miestami sa citovaný text nedá rozoznať od autorovho, o to je neuchopiteľnejší.
Na rozdiel od Eca, ktorý zaplieta postavy do sietí inotajov, Mitanov text nemá príbeh, jedinou do siete inotajov vpletenou postavou je autor. Ak sú Ecove knihy postmoderným textom, Mitanova kniha je postmoderným javom.“
Daniel Pastirčák
„Mitana patrí k tomu vzácnemu typu autorov, ktorým sa darí spájať a integrovať to, čo sa zvyčajne pokladá za nespojiteľné a nezintegrovateľné: klasicky jasný spôsob podania problémov nejasných až temných. Alebo inak - darí sa mu spájať presnosť vyjadrenia s približnosťou a mnohovýznamovosťou príbehu.“
Peter Zajac
