Poetika, akú prinášajú básnické miniatúry Viktora Suchého, je veľmi náročná, vyžaduje si od autora neobyčajnú mieru sústredenia, zaujatia javmi, ktoré ho obklopujú. Predstavuje doslova umenie koncentrácie. Výsledkom sú verše, pri ktorých bolo vážené každé slovo. Typická pre ne je dôvera vo význam naoko bežných, jednoduchých objektov a ich fragmentov, akými sú „maják sanitky“, „šálka“ či „ryba so zemiakmi“. Predmety a javy, ktoré zvyčajne unikajú našej pozornosti, sa tu ocitajú v centre diania. Autorova dôvera v potenciálnu zmysluplnosť aj tých najobyčajnejších, a preto obvykle prehliadaných detailov, mu umožňuje objavovať veľa v malom, nachádzať vysoké v tom najnižšom, s ľahkosťou hovoriť aj o ťažkom. Básne o počasí Viktora Suchého predstavujú v kontexte publikačnej explózie, aká nás dnes obklopuje, výnimočnú udalosť. V čase, keď neohraničenému vŕšeniu slov akoby už nič nestálo v ceste, sa v nich dostáva k slovu hlas, ktorý sa s vydávaním neponáhľal, ale pomaly, v ústraní čakal, kým dozrie.